Priatelia si na Věru Jirousovú (25. 2. 1944 - 27. 2. 2011), rodenú Vařilovú, spomínajú ako na drobnú, nenápadnú žienku s veľkým srdcom a pevným charakterom. Najskôr vyštudovala elektrotechnickú priemyslovku, ale výtvarné umenie si ju získalo na celý život. Počas štúdií na Katedre dejín umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity sa zoznámila s Ivanom M. Jirousom, výtvarným teoretikom, publicistom, básnikom českého undergroundu a umeleckým vedúcim skupiny Plastic People of the Universe a bola jeho prvou manželkou.
Od roku 1965 bola tajomníčkou voľného výtvarno-literárneho združenia Křižovnická škola čistého humoru bez vtipu (vznikla v krčme U křižovníků v pražskom Starom Meste), pre skupinu Plastic People napísala niekoľko textov. V rokoch 1971 až 1975 pracovala v Ústave dejín umenia ČSAV, po podpise Charty 77 bola bez práce. Písala, básne publikovala v samizdatových zborníkoch v edícii Petlice, Expedice či v neoficiálnom časopise Vokno. Ivan Jirous, zvaný Magor, bol neustále prenasledovaný a odsedel si niekoľko rokov vo valdickom väzení.
Jirousová zažila viacročné eštebácke šikanovanie (pravidelné výsluchy, prehliadky bytu) a v rozhovore povedala, že „režim na tom musí byť veľmi zle, keď ho ohrozuje drobná žena s malými deťmi".
Odišla na dedinu do Kostelného Vydří, mala obavy, že by sa Tobiáš (syn filozofa Jiřího Němca) a Sára v Prahe nedostali do školy. Žili tam od roku 1984 až do nežnej revolúcie. Sama vychovávala deti, starala sa o dobytok a „kydala hnoj vidlami, ktoré jej siahali vyše hlavy" napísal Jiří Peňás v lidovkách. A písala básne, „... tak nejako potajomky, občas som našiel nejakú na cigaretovom papieriku. To, čo napísala, mohlo vyjsť iba v samizdate", spomínal jej syn Tobiáš Jirous.
Až po novembri 1989 sa mohla vrátiť k svojmu povolaniu a bola rešpektovanou kunsthistoričkou. Pripravovala výstavy, katalógy, spolupracovala s mnohými českými novinami a časopismi, pôsobila v pražskej Národnej galérii. Vyšli jej tri zbierky poézie - súbor básní z rokov 1964 - 1994 Co je tu, co tu není (1995), básne v próze Krajina před bouří (1998) a bibliofílske vydanie deviatich básní Podle řeky (2002).
FOTO - ČTK
