V Spojených štátoch sa zdráhali dať ženám právo voliť aj zo strachu, že podporia prohibíciu. Na volebné právo v rámci Európy čakali najdlhšie ženy v Lichtenštajnsku. V referende im zamietli toto právo pred 40 rokmi.
O volebné právo, ktoré je dnes pre nás samozrejmé, sa museli ešte pred štyridsiatimi rokmi ženy v Európe biť. Švajčiarsko, Andorra či posledné Lichtenštajnsko ho ženám dali oveľa neskôr než rozvojové krajiny Turkménsko, Zimbabwe či Mongolsko.
Ako psychicky chorí
Zárukou práva voliť, ktoré prvé získali ženy na Novom Zélande, nebolo vyjednávanie ani radikálne praktiky. Po desaťročiach rokovaní ženy v Británii stále nemali právo voliť, rovnako ako väzni, psychicky chorí a najchudobnejší muži.
Zmeniť sa to rozhodla radikálna feministka Emmeline Pankhurstová. Založila si ženskú organizáciu, ktorej mottom boli činy. Členky v najradikálnejšom období napádali poslancov, zapaľovali kostoly a niektoré sa násilím nechali kŕmiť vo väzení.
„Militantnosť mnohých odradila od volebného práva žien. Ale prístupy ženských hnutí sa navzájom dopĺňali pri tlaku na vládu," hovorí pre BBC sociologička Julia Bush. Hanlivo označované ako sufražetky bojovali za volebné právo (v angličtine suffrage) v Británii aj v Spojených štátoch.
Prehovorila ho mama
Zdvojnásobenie počtu voličov však nelákalo väčšinu politikov. Liberáli sa obávali, že ženy podporia konzervatívcov, vládli tiež obavy, že ženy opustia svoju úlohu v domácnosti. V Spojených štátoch sa obávali výrobcovia alkoholu, že ženy podporia prohibíciu.
VOLEBNÉ PRÁVO ŽIEN
- 1893 Nový Zéland
- 1902 Austrália
- 1906 Fínsko
- 1918 Británia
- 1920 Československo, USA
- 1970 Andorra
- 1971 Švajčiarsko
- 1984 Lichtenštajnsko
Kompletný zoznam nájdete na stránke Interparliamentary Union.
Nebyť Harryho T. Burna, najmladšieho zákonodarcu v americkom štáte Tennessee, ktorý zmenil názor po dohovore od svojej mamy, na 19. dodatok ústavy, ktorý zaručil celoštátne volebné právo žien, by si Spojené štáty ešte počkali.
Ženy v Británii a Spojených štátoch sa napriek tomu dočkali práva voliť až po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od rýchlejšej Austrálie a krajín severnej Európy.
Atmosféra po vojne žičila právu žien voliť aj v Európe. Československo tak učinilo krátko po svojom vzniku. Francúzky z krajiny, kde vládlo heslo „sloboda, rovnosť, bratstvo", však museli čakať až takmer do konca druhej svetovej vojny.
Kinder, Kirche, Küche
Vo Švajčiarsku dlho politici odolávali. Zaklínadlom pre úlohu žien najmä v kantónoch hovoriacich po nemecky bolo „Kinder, Kirche und Küche" (v preklade deti, kostol a kuchyňa). Dočkali sa vďaka referendu pred 40 rokmi.
Dnešná šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová však vidí situáciu optimisticky. „Moja mama sa narodila skôr, než ženy mohli voliť. Moja dcéra už mohla hlasovať za svoju mamu na prezidentku," povedala podľa New York Times.
Po násilí polície ženy v Británii pritvrdili. Rozbíjali okná ministerstiev aj obchodov a pálili poštové schránky.
Návrhy na ďalší boj: postavte sa na hlavu, vylezte na pouličné lampy, vyplazujte politikom jazyk. Takto zosmiešňovala britské sufražetky dobová karikatúra v britských novinách.
Rozkročené fajčiace ženy, ktoré udierali policajtov dáždnikmi, boli bežným obrazom žien, ktoré bojovali za právo voliť vo vtedajšej britskej tlači.
Sufražetky zo ženskej organizácie WSPU Emmeline Pankhurstovej prišli s radikálnou taktikou. Od roku 1906 narúšali politické zasadania. Rozbili okná aj v sídle premiéra. Zorganizovali tiež masový pochod žien na Hyde Park.
Po tzv. čiernom piatku, keď ich protest v roku 1910 polícia brutálne potlačila, pritvrdili. Rozbíjali okná ministerstiev a obchodov, podpaľovali poštové schránky aj kostoly. Najväčšie ženské hnutie sa od násilia dištancovalo.
Mnohé zatkli. Tie potom držali hladovku. Násilím ich vo väzení kŕmili, aby nevytvorili martýrky.
Prvou martýrkou bola nakoniec Emily Davisonová, ktorá sa hodila pod kráľovského koňa v roku 1913.
Nakoniec však ženy zastavili násilie. Prišla prvá svetová vojna a sufražetky sľúbili, že budú krajine pomáhať. Na volebné právo ako odmenu si počkali do konca prvej svetovej vojny.
Zdroj: johndclare.net
