Len málokedy sa stane, aby nejaké etnikum bolo známe pod menom, ktorým nazýva samé seba. Je to aj prípad Apačov – označenie Apač pochádza z jazyka indiánov Zuni a znamená nepriateľ. Apači sami seba označovali ako Diné, Nde či Inde, čo neznamená nič iné než ľudia alebo národ.
Apači pôvodne pochádzajú zo severných oblastí Ameriky, z Kanady a Aljašky a jazykovo aj územne sú im najbližší Navahovia. Apači nie sú jednotný kmeň a delia sa do viacerých skupín – nám aj z vinetuoviek sú najznámejší Apači Meskalerovia a Tindovia (Čikarilovia alebo aj Jicarillas).
V 17. storočí sa Apači pod tlakom početnejších Komančov začali presúvať z oblasti Rio Grande na juh, do dnešného mexicko-amerického pohraničia, kde sa výborne prispôsobili nehostinnej púštnej krajine a až do polovice 19. storočia boli v tejto oblasti prakticky neobmedzenými pánmi.
Bojovní, nezlomní, výborne ovládajúci taktiku partizánskeho boja, fyzicky aj psychicky dokonale pripravení na dlhé a rýchle pochody a strádanie, ale aj nemilosrdní k nepriateľom, vďaka čomu sa stali postrachom kolonistov i vojakov. Legendy o ich krutosti spôsobili, že sa proti nim organizovali početné výpravy zložené z vojakov či dobrodruhov, ktorých cieľom bolo usmrtiť čo najviac Apačov a priniesť ich skalpy, za ktoré sa platila vysoká odmena – pričom sa nebral ohľad ani na ženy či deti.
Tvrdý výcvik
O fyzickej výkonnosti Apačov sa šírilo veľa legiend, z ktorých mnohé boli pravdivé a zakladali sa na tvrdom výcviku mladých bojovníkov. Apači dokázali zabehnúť aj 150 kilometrov za deň, pričom im vystačil dúšok vody v ústach a semená píniových šišiek v dlani. Dokázali ignorovať prameň s čerstvou vodou a posilniť ducha na úkor tela. Nehľadali tieň pred nemilosrdne páliacim slnkom a ich trpezlivosť akoby nemala hranice.
Pre tieto vlastnosti ich belosi nazývali zvieratami a nenávideli ich, pretože boli iní ako ostatní, už pokorení Indiáni. Kedykoľvek Apači unikali pred nepriateľmi alebo armádou, platil morálny zákon: muži musia pomáhať starým a nevládnym, ženám i deťom, ktoré by strácali silu a zaostávali. Tieto vlastnosti však boli požadované aj v bežnom živote.
Kto by ich nedodržiaval, previnil sa zbabelstvom či neverou, ten by bol vyhnaný z kmeňa a žiadny iný apačský kmeň by ho neprijal. Keď umrel človek, jeho veci boli spálené, nikto nemohol dediť a získať majetok na smrti iného. Túžba po majetku predsa oslabuje ducha.
Geronimo vyjednáva s generálom Crookom. Táto idylická maľba veľmi nadsadene
znázorňuje, ako si Geronimo diktoval podmienky o svojej kapitulácii
Usen
Apači, na rozdiel od iných kmeňov, úplne odmietali kresťanské náboženstvo, pálili kostoly a vraždili kňazov. Pritom verili v svojho boha, ktorého nazývali „Usen“. Verili vo vyššie zákony, ktoré podľa nich posilňovali ich ducha a nižšie zákony – materiálny svet – ich oslabovali.
Ich viera mala niektoré styčné body s kresťanským náboženstvom – keď budú výhradne veriť v Usena a zatlačia pozemské starosti, On sa im postará o jedlo a šaty, pretože tým, že sa mu zverili, dali mu zvolenie starať sa o ich životy a riadiť ich. Apači verili v posmrtný život a počas toho pozemského sa snažili dostať na čo najvyššiu duchovnú úroveň. Zároveň však vedeli, že pozemská cesta nie je raj a bude ťažká. Podobne o tom hovoril Ježiš Kristus.
Geronimo
Ako každý indiánsky kmeň, aj Apači mali svojich slávnych náčelníkov, ktorí vstúpili do histórie. Jednoznačne najslávnejším z nich bol Geronimo. Stal sa symbolom boja za slobodu a nezávislosť a to aj v čase, keď to už všetci apačskí náčelníci vzdali alebo zomreli. Popritom bol však vykresľovaný ako neľútostný zabijak, „tiger s ľudskou tvárou“ či „chladnokrvný pes“.
Jeho prínos pre Apačov bol však skôr symbolický – bojoval v čase, keď o ich osude už bolo rozhodnuté a jeho pár bojovníkov tento osud nijako nemohlo zvrátiť. Geronimo podnikal partizánske nájazdy, vypaľoval ranče a dediny, kradol dobytok a zbrane. Pri týchto bleskových akciách prišli o život stovky belochov, pričom sám stratil minimum bojovníkov. Krátko pred svojím definitívnym zajatím jeho malú skupinku prenasledovalo po Arizone a Mexiku takmer desaťtisíc vojakov a dobrovoľníkov.
Ten, ktorý zíva
Geronimove Indiánske meno znelo „Goyathlay“ alebo „Gokhlayeh“, čo znamená „Ten, ktorý zíva“. Narodil sa na hraniciach Arizony a Nového Mexika v kmeni Apačov Bedonkohejov. Jeho otec bol z vetvy Apačov Nednijov. Neskôr tieto dve podskupiny splynuli s ďalšími, aby spoločne čelili nepriateľom a už ich volali len Čirikávovia.
Vo svojom vlastnom autorizovanom životopise Geronimo, His Own Story Geronimo uvádza rok narodenia 1829 a miesto narodenia kaňon „Nodoyohn“ vo východnej Arizone. Ako sedemročný už medzi apačskými deťmi vynikal pri hrách. Ako dvanásťročný ulovil jeleňa. Ako šestnásťročný mal pružnú postavu, síce nie vysokú, no mal silné ruky i nohy.
Geronimov hrob v oblasti Fort Sill v Oklahome
Zrod bojovníka
Jeho životný osud – cestu bojovníka – mu určila tragická udalosť, pri ktorej prišiel o prvú manželku Alopé, tri deti a matku. Už predtým museli Apači pred Mexičanmi často unikať a stratili mnoho členov kmeňa. No kontakty s belochmi, hlavne obchodníkmi, neprerušili. Osudný masaker Apačov Bedonkohejov pri Janose (po apačsky Kaskiyeh) sa stal niekedy okolo roku 1854 (neexistuje žiadny dôveryhodný doklad o presnom roku).
Apači sa utáborili pri meste, v ktorom chceli obchodovať. Muži odišli s divinou a kožušinami, aby ich vymenili za rôzne náradie či látky a medzitým ženy, deti a starcov napadli vojaci guvernéra Carrasca. Sekali šabľami hlava-nehlava, odtínali detské údy, mrzačili a znásilňovali ženy.
Niektoré deti napichli na kopije. Keď sa muži vrátili, našli väčšinu svojich mŕtvych. Iba malej skupinke sa podarilo utiecť. Každý muž stratil aspoň jedného člena rodiny, no iba jeden stratil všetkých a navyše aj svoju matku a svokra. Geronimo.
Dlho neprítomne sedel a plazil sa pri svojej mŕtvej rodine. Potom vstal, všetko, čo po nich zostalo, spálil a pobral sa s ostatnými preč, rozhodnutý pomstiť sa. Americkej a mexickej armáde sa tak zrodil protivník, ktorý im ďalších tridsať rokov strpčoval život, protivník, akého nikdy nepoznali a už ani nemali poznať.
Pomsta
Trvalo rok, kým sa Apači dostatočne pripravili na pomstu. Niekoľko kmeňov spojilo svoje sily a vydali sa na juh, aby sa pomstili Kaskiyehu, mestu, pri ktorom prišli o svojich blízkych. Geronimo dostal poctu stať sa vojnovým náčelníkom a do boja viedol jednu zo skupín bojovníkov. Mesto malo svojho patróna – bol ním svätý Hieronym, po španielsky Santo Gerónimo. Bol tridsiaty september, v meste sa konala púť a jej súčasťou malo byť divadelné predstavenie o ochrancovi ich mesta.
Dnes sa už nedozvieme, či to mal Geronimo presne vypočítané alebo to bola náhoda, ale práve keď sa malo začať predstavenie, objavil sa pri bráne mesta. Keď ho dav spozoroval, začal volať: „Vitaj Gerónimo, vstúp! Gerónimo! Gerónimo!“ Takto mu prischlo meno Geronimo. Hneď nato sa strhol v meste chaos, štyristo Apačov sa mstilo a predviedlo rovnaké ohavnosti, aké si museli vytrpieť ich povraždení príbuzní.
V Kaskiyehu zahynulo len pätnásť Apačov, zato množstvo belochov a z mesta zostali len dymiace ruiny a popol. Na Geronimovu hlavu bola vypísaná odmena dvetisíc pesos, dvadsať koní a päťdesiat kusov dobytka a stal sa najprenasledovanejším človekom v Mexiku. Každé nešťastie, každá vražda či prepadnutý dostavník, za všetkým videli Geronima.
Kapitulácia
Geronimo bojoval tridsať rokov a za ten čas sa jemu a jeho bojovníkom (dostali prezývku bronchos – neskrotní) pripisuje smrť asi 2500 Američanov a 5000 Mexičanov. Pre Apačov však nadišli ťažké časy. Z jednej strany na nich tlačili Spojené štáty, z druhej Mexiko. Keď americká a mexická vláda uzavrela dohodu, že pri prenasledovaní Apačov môžu vojaci prekračovať štátne hranice, postupne zovreli posledných slobodných Apačov do klieští, z ktorých už nebolo úniku.
Apači strácali vieru a zomierali v rezerváciách. Generál Crook neúprosnou vojenskou cestou donútil Geronima viackrát kapitulovať, ten mu však trikrát utiekol do hôr, odkiaľ podnikal nečakané prudké útoky, aby sa opäť stratil v divočine Sierra Madre. Geronimo definitívne kapituloval 24. augusta 1886. On i ďalšie stovky Apačov boli prevezené vlakom do pevnosti Fort Marion na Floride.
Strávili tam osem rokov, mnohí umreli na rôzne choroby či pre podnebie. Ich deti poslali do indiánskej školy v Carlisle v Pensylvánii, ale polovica ich tam zomrela. Zostávajúcich Apačov premiestnili do pevnosti Fort Sill v Oklahome, na čom mali zásluhu hlavne kmene Kiowov a Komančov, ktoré pôvodne boli ich odvekými nepriateľmi, teraz ich však dojal apačský osud.
V Oklahome boli Apačom pridelené farmy a mnohým sa aj dobre darilo. Túžba po rodnej hrude však bola silná a až v roku 1913 sa väčšina Apačov dočkala presídlenia do rezervácie Mescalero v Novom Mexiku.
Jedna z Geronimových manželiek Ta-ayz-slath so synom
Smrť
Geronimo mal tuhý koreň, dožil sa 20. storočia, čo by mu nikto nepredpovedal ani náhodou. Posledných dvadsaťtri rokov života však prežil ako vojnový zajatec, no i napriek tomu sa stal uznávanou celebritou. Podobne ako u iných indiánskych velikánov, ani jeho život nevyhasila nepriateľská guľka. A dokonca mu naň nesiahli ani vlastní ľudia, ako sa to stalo Šialenému Koňovi či Sediacemu Býkovi.
Geronimo si smrť zavinil sám. Vo februári roku 1909 opitý spadol do chladných vôd potoka v rezervácii, dostal zápal pľúc a vyše osemdesiatročný organizmus túto záťaž už nevydržal. Keď umieral, bol pri ňom jeho synovec Ace Daklugie, ktorý sa neskôr významne podieľal na pozitívnom vykresľovaní obrazu svojho slávneho strýka. Odmietal akúkoľvek kritiku, no Geronimo mal medzi Apačmi aj dosť odporcov.
Niektorí rezervační náčelníci na neho žiarlili, že má vplyv na mladých mužov a tí potom unikajú z rezervácie a rabujú osady. Ďalší mu závideli jeho vojenské schopnosti, iní ho nenávideli, pretože im zabil bratov, manželov či synov – generál Crook totiž verboval proti Geronimovi Apačov z rezervácie a dosť ich bolo pritom zabitých.
Každý Geronimov bojový úspech armáda trestala na nevinných v rezervácii – krátila im už i tak slabé potravinové prídely. Mnohí preto Geronima nenávideli, pretože podľa nich pokračoval vo vopred prehratej vojne. Iní o ňom hovorili: „Bol veľký kúzelník, dokázal privolať vietor s pieskom, aby unikol prenasledovateľom. Hovoril s duchmi a vedel predpovedať budúcnosť. Ale tiež sa často opíjal tiswinom.“ Geronimovi potomkovia žijú dodnes, pretože počas svojho života mal osem manželiek.
Apači dnes
Arizona a Nové Mexiko, tam sú dnes rezervácie Apačov. Sú štyri: San Carlos, Jicarilla, Mescalero a White Mountains. Nijako sa však nepodobajú rezerváciám z dobrodružných westernov. Bieda, nezamestnanosť, vysoká úmrtnosť a alkohol. Napriek tomu, že je v rezervácii zakázaný, dá sa zohnať. Napriek hladu je vidno prevažne obéznych ľudí.
Indiáni holdujú hazardu, kasína sú v rezervácii povolené, rezervácia má z toho príjmy. Je tu zákaz fotografovania. Apači tiež prevádzkujú lyžiarske vleky alebo turistom ponúkajú možnosť rybolovu či poľovačky. Apači teda prežili. No podobne, ako z iných kmeňov, z nich zostali len nepatrné zvyšky a dnes ich žije okolo 15-tisíc.
Modré oči
Podobne ako pri Sediacom Býkovi či Šialenom Koňovi, aj v prípade Geronima niektorí belosi nechceli uveriť, že natoľko dobrý vojenský veliteľ a stratég by mohol byť čistokrvný Indián a tak sa zrodila legenda o Geronimových modrých očiach. Túto informáciu umocnil baptistický kazateľ a historik Norman B. Wood, ktorý sa v roku 1905 stretol s Geronimom a urobil s ním interview. Aj keď mu Geronimo v rozhovore potvrdil, že nie je zmiešaného pôvodu, Wood po rozhovore šíril informáciu o modrých očiach.
Geronimo však bol čistokrvný Indián a akékoľvek špekulácie o čiastočne belošskej krvi v jeho žilách nie sú založené na realite. Všetci ďalší belosi, ktorí sa s Geronimom stretli alebo ho osobne poznali, hovorili o tmavých očiach.
Autor: Vlado Bis
