V jednom z najbohatších miest krajiny v Ramat Hašarone postavil tamojší starosta protestný stan.
Ľudia v ňom môžu protestovať proti rapídne sa zvyšujúcim cenám benzínu, jedla a ďalších základných potrieb.
V meste pritom žije vyššia stredná vrstva s viac ako slušnými príjmami a tomu zodpovedajú aj ceny tamojších nehnuteľností.
Asi by bolo logické, keby sa niečo také, ako majú v Ramat Hašarone, odohrávalo niekde na znevýhodnenej periférii. Keď som sa na to pýtala Izraelčanov, odpovedali mi, že to znie logicky, ale pre Izrael to neplatí.
Vraj len radnice bohatých miest si môžu dovoliť protestovať. Že mestá s chudobnejšou populáciou musiarozmýšľať, ako zaplatiť odvoz smetí a dotácie rodinám nezamestnaných tak, aby mohli dať deti do škôlky.
Nemajú teda čas ani peniaze na také pánske huncútstva, ako je protestovanie proti sociálnemu útlaku.
Tak som sa do Ramat Hašaronu, ktorý je asi dvanásť kilometrov od môjho domova, vybrala. V protestnom stane sedelo zopár dôchodcov, ktorí to nemajú ľahké prakticky nikde, a primátorov pobočník.
Rozprával o tom, ako veľmi zdraželi steaky a že čo s cenami hovädzieho porobia záplavy v Austrálii.
Neviem, či sa mi to len zdalo, ale tí dôchodcovia, čo si boli v stane zobrať dotovaný chlieb, mlieko a štyri banány, nevyzerali, že by ich trápila cena steakov.
Skôr, že si ani nepamätajú, ako steaky vlastne chutia.
A keď pobočník zavelil, že sa treba vzbúriť, lebo ľudia si už nemôžu dovoliť platiť benzín za dve autá, bolo mi smutno-smiešne. Len sa mi chcelo utrúsiť niečo v zmysle „tvoje starosti by som chcela mať".
Poučenie je jasné. V Izraeli už musíte mať aj na to, aby ste protestovali. Toto fakt nie je lacná krajina.
