Vyzerá to na koniec Kaddáfího režimu?
„Je to pocitová záležitosť, ale myslím, že pád režimu už nie je možné zastaviť. Nevieme, aké krvavé to bude a ako dlho to potrvá, ale Kaddáfího režim sa už neudrží.“
Je to dôsledkom pohybov v Egypte, Bahrajne, v Tunisku?
„Určite je to veľká inšpirácia. Líbyjský režim je z nich najstarší aj najurputnejší, takže sa dalo čakať, že to bude najkrvavejšie. Ale áno, je to dôsledok týchto udalostí.“
Kto je ďalší na rade? Irán?
„To neviem. Ale myslím, že protesty sa nevyhnú ani Saudskej Arábii a otázka je, čo bude so Sýriou. Režim v Iráne je dosť silný a myslím, že tam budú odteraz pokračovať protesty permanentne. V Iráne zrejme pôjde o dlhodobejší proces.“
Mnohí sa na dominový efekt v arabských krajinách pozerajú s obavami z radikálov. Oprávnene?
„Nie. Ani jednu z tých búrok neviedli islamisti a v žiadnej z krajín neexistuje silná a radikálna islamistická strana. Ani najorganizovanejšia skupina – egyptskí Moslimskí bratia – už zďaleka nie je taká radikálna.“
Je možné, že aspoň v časti krajín nastane nejaká forma demokracie?
„Formálna demokracia – slobodný parlament a voľby – myslím áno. Tunisko je k tomu najbližšie. V Egypte sa skončila len prvá fáza. Padol symbol, no režim ešte nie.“
Ten domino efekt pripomína pád komunizmu. Dá sa to porovnávať?
„Tu nepadol štát, bez ktorého by nemohli existovať ďalšie režimy. Ale podoba je v tom, že aj tu išlo o zakonzervované režimy vládnuce desaťročia a ľudia zrazu neboli ochotní v nich žiť.“
Pri páde komunizmu sa hovorilo o slobode, ľudských právach, demokracii. Aké sú kľúčové slová tu?
„Pád režimu, potrestanie jeho hlavných aktérov, slobodné voľby, občianska spoločnosť. Je to dosť podobné.“
