Najprv sa zhlboka nadýchne, ťažko prehltne, odmlčí sa, v očiach sa mu zaleskne slza. A už to ide.
Ostrieľaný politik plakal pri vlastnom prejave po novembrových voľbách, v ktorých zvíťazili republikáni. Plače pri debate o irackej vojne, pri rokovaniach o zákonoch, počas spomienky na inauguráciu prezidenta Kennedyho.
Najviac si zatiaľ poplakal v rozhovore do relácie 60 minút. „Nemôžem viac chodiť do škôl. Keď vidím tie malé deti, ako tam pobehujú... nemôžem o tom hovoriť,“ prehĺtal slzy dojatia politik, ktorý od januára šéfuje Snemovni reprezentantov.
Z obyčajného chlapca z dvanástich detí, ktorý zametal bar svojho otca – sa stal jeden z najvplyvnejších amerických politikov – predseda snemovne. Väčšinou plače, pretože ho dojme vlastný príbeh o americkom sne, ktorý prežil na vlastnej koži. Ale tvárové svalstvo mu dokážu rozpohybovať aj slová iných. Keď americký prezident Barack Obama pri prejave o stave únie spomenul jeho príbeh, Boehner prezidenta ocenil skrútenými perami a zvlhnutým pohľadom.
Sympatický chlapík s veľkým srdcom. Alebo slaboch, ktorý priveľa pije. Boehner si u ľudí vyplakal sympatie i výsmech. Americké médiá ho nazývajú plačkom. On sám priznáva, že pre slzy nemusí chodiť ďaleko: „Som dosť emotívny. Sú veci, o ktorých nemôžem veľmi hovoriť. Nemôžem napríklad chodiť počas kampane do škôl. Všetky tie milé malé deti, som úplne namäkko.“
Ako často ho ešte uvidíme plakať, pýta sa Amerika. Jeden z jeho spolupracovníkov povedal, že je pár vecí, ktoré ho určite dostanú: „Johna dojíma rodina, deti a americký sen.“ Teda veci, o ktorých John Boehner hovorí často a rád.
Autor: Washington
