Muhammad Anwar Sadat
Egyptský prezident Husní Mubarak sa stal prezidentom pred tridsiatimi rokmi po zavraždení Anwara Sadata. Sadatov príbeh a hlavne jeho koniec Mubaraka v mnohom ovplyvnil.
Atentát na Sadata umožnil Mubarakovi v krajine roky držať výnimočný stav a potláčať egyptských islamistov. Vrátane členov Moslimského bratstva, ktorí sú mimo zákona už od 50. rokov 20. storočia, keď sa údajne pokúsili zavraždiť Gamala Násira.
Udržali sa dlho
Sadatova vražda ukázala, aký veľmi bol nepopulárny mier, ktorý uzavrel s Izraelom. Tento mier však bol Sadatov nástupca Mubarak ochotný garantovať, a za to mu západný svet mnohé prepáčil.
No už Sadatova vláda ukázala, že Egypťania nie sú korupciu a biedu ochotní znášať do nemoty. To si zrejme Mubarak nevšimol, a zrazu mal na ulici státisíce ľudí.
Sadat rovnako ako Mubarak postúpil na funkciu prezidenta z viceprezidentskej stoličky. O oboch sa zhodne predpokladalo, že nikdy neprekročia tieň svojich predchodcov. Avšak obaja sa udržali pri moci oveľa dlhšie, ako im predpovedali. A obaja si dokázali presadiť svoje.
Návšteva Izraela
Anwar Sadat priviedol Egypt až k mieru s Izraelom. Po jomkipurskej vojne v roku 1973, keď egyptské a sýrske vojská vážne ohrozili židovský štát a silne nahlodali jeho presvedčenie o neporaziteľnosti, začal Sadat vyjednávať o mieri. Z útočníka sa stal mierotvorca.
Bol prvým arabským lídrom, ktorý prišiel na oficiálnu návštevu Izraela. Prehovoril v Knessete a podával si ruky s izraelskými politikmi.
Za prímerie s Izraelom vtedy získal Nobelovu cenu za mier. Ale aj nenávistné reakcie ostatného arabského sveta, ktoré sa prejavili v tom, že Egypt vyhodili z Ligy arabských štátov.
Doma ho za podpis zmlúv z Camp Davidu v roku 1979 tiež nevítali s nadšením.
Atentát na prehliadke
To však nebol ani zďaleka Sadatov jediný problém. Obviňovali ho z korupcie, z ožobračovania občanov – v roku 1977 zažil Egypt chlebové protesty, ktoré intenzitou predstihli len tie súčasné – z brutality proti islamistickej aj občianskej opozícii, aj z kamarátstva s iránskym šachom Rézom Páhlavím.
Atentát na vojenskej prehliadke na oslavy výročia jomkipurskej vojny sa pravdepodobne dal očakávať.
Zabili ho (a jedenásť ďalších osôb) dôstojníci egyptskej armády. Medzi zranenými pri atentáte bol aj Sadatov viceprezident Husní Mubarak. Hneď, ako sa zotavil, stal sa prezidentom.
Anwar Sadat priniesol Egyptu studený mier s Izraelom, Husní Mubarak ho dodržiaval. Raz oddane, raz menej.
TEL AVIV. Vzťahy Egypta a Izraela boli vždy komplikované. Počas Mubarakovej vlády dokonca stiahol Egypt niekoľkokrát svojho veľvyslanca z Tel Avivu a čelil obvineniam, že podporuje palestínskych teroristov.
Rovnako ho však palestínske skupiny napádali za to, že pomáha Izraelu pri vyhľadávaní teroristov v pásme Gazy.Mubarak hral pomerne úspešne na obe strany, dokonca sa považoval za garanta stability.
Bol to však skôr výhodný pragmatizmus: krajiny spolupracujú pri bezpečnostných otázkach, existuje ekonomická spolupráca, Izraelčania napriek varovaniam ministerstva zahraničia až do súčasných protestov do Egypta cestovali.
Relatívne veľa egyptských podnikateľov podniká s Izraelčanmi, no verejne sa tým nechvália.
„Avšak tento mier nikdy nezasiahol srdcia ľudí, a to je to, čo tomu celému chýba,“ povedal bývalý izraelský veľvyslanec v Egypte Šlomo Cohen.
K moci sa dostal pred 30 rokmi vďaka násilnej smrti prezidenta Sadata. Ako egyptského prezidenta ho volili vždy takmer na sto percent.
TEL AVIV. Husní Mubarak nemal nikdy charizmu Gamala Násira či Anwara Sadata. Bol však relatívne úspešným vojakom a Sadatovým priateľom. Navyše, v roku 1975 sa stal viceprezidentom.
So Sadatovou politikou pritom vždy, aspoň verejne, súhlasil. Bol vo vyjednávacom tíme pri rokovaniach o mieri s Izraelom a Sadat dokonca presadil, aby pri nich sedel. Hoci Američania nadšení neboli. No neskôr sa Mubarak stal jedným z ich kľúčových spojencov.
Prospech pre lojálnych
Keď 6. oktobra 1981 zabili prezidenta Sadata, sedel viceprezident Mubarak blízko a ľahko ho zranili. Sedem dní po jeho smrti ho zvolili za prezidenta.
Dostal takmer 99 percent hlasov. V ďalších voľbách len o niečo menej.
Potom si to vždy zariadil tak, aby vyhral. Vyhrával ako jediný kandidát vo voľbách, ktoré pripomínali referendum.
Na rozdiel od Sadata, ktorý bol oveľa uznávanejší v zahraničí ako doma, sa Mubarak od začiatku sústredil na domáce problémy.
Privatizoval, podporoval rozvoj turizmu. Problémom bolo, tak ako za Sadata, že ekonomické výdobytky sa týkali len úzkeho okruhu lojálnych ľudí. Mubarak poopravil egyptské vzťahy s ostatným arabským svetom a posilnil kontakty s Američanmi.
Podporil prvú vojnu proti irackému diktátorovi Saddámovi Husajnovi, za čo si dal údajne od spriazneného Washingtonu dobre zaplatiť. Pokračoval tak v línii spojenectva s Američanmi, ktoré zaviedol Sadat vďaka mieru s Izraelčanmi.
Pokusy o atentát
Rovnako ako za Sadata, aj za Mubarakovho prezidentovania sa objavili pokusy o jeho likvidáciu. O Mubaraka sa atentátnici mali pokúsiť šesťkrát. Aj on, podobne ako Sadat, bol nemilosrdný k islamistickej opozícii, aj keď jej po tlaku administratívy mladšieho Busha mierne uvoľnil opraty.
O egyptských prezidentoch často platí, že urobia viac, ako sa od nich na začiatku očakáva. V dobrom aj v zlom.
Keď sa Mubarak zhodou náhod stal prezidentom, málokto predpokladal, že bude vládnuť tak dlho, končiť za takých dramatických udalostí, a že tak ako jeho predchodca Anwar Sadat navždy zmení Egypt.
