Gíza je v týchto dňoch prázdna. Väčšina krajín svojich občanov od cesty za egyptskými pamiatkami odhovára, egyptská armáda navyše uzavrela pyramídy, pre Egypt asi najdôležitejšie miesto. Turisti odišli.
„Už desať dní som preležal doma. Dnes mi zrazu zavolali, že tu mám nejakých turistov. Turisti? Začudoval som sa,“ povedal muž, ktorý sa predstavil ako Sam. Pri pyramídach robí sprievodcu pri jazdách na koni a ťave. Konečne mal prácu, čakal na neho britský pár.
Zvieratá sú o hlade Nedostatok turistov miestnych ohrozuje existenčne. Väčšina obyvateľov v Gíze pracuje práve v turistickom ruchu, keďže mesto je v púšti, nič iné sa tu prakticky ani nedá robiť. A preto tieto dni len vysedávajú na uliciach.
Smutný je pohľad aj na odstavené ťavy a kone bez práce. Bez prílevu turistických peňazí nemajú ani čo jesť. „Vidíš, predtým dostávali veľké kopy trávy. Teraz nemajú nič,“ ukazuje jeden miestny na päticu koní zohýbajúcich sa nad betónovým chodníkom. „Ak umrú, končíme s nimi aj my,“ zdôrazňuje.
Ľudia sú zúfalí, urobili by čokoľvek, aby sa protesty skončili. Napríklad išli na námestia medzi demonštrujúci dav a snažili sa ho rozohnať.
Pre peniaze všetko Práve spomedzi ľudí pracujúcich pri pyramíde vraj pochádzajú jazdci na koňoch a ťavách, ktorí sa v stredu ukázali na námestí Tahrír. Nemali vraj politické ciele, chcú len pokoj, aby mali späť svoju prácu.
„Nemajú čo robiť, tak pijú pivo a fajčia vodnú fajku. Prehnali to a vydali sa na námestie,“ povedal môj samozvaný sprievodca.Sam naopak tvrdí, že sú za tým peniaze.
TURISTICKÝ RUCH Cestovný ruch predstavuje 7 % hrubého domáceho produktu Egypta, krajinu počas prvých dní protestov opustilo viac ako milión turistov, múzeá a pamiatky sú zatvorené od začiatku demonštrácií, v roku 2009 navštívilo krajinu 12,5 milióna turistov, čo krajine prinieslo 10,8 miliardy amerických dolárov.
„Nemajú čo jesť, preto robia hocičo. Ak im niekto zaplatí, pôjdu aj na námestie Tahrír (Oslobodenie). Viem, o koho ide, tým sú vláda aj protesty ukradnuté,“ poznamenal.Ľudia sa teraz ľahko zapredajú, pokračuje. Dokonca aj novinárom rozprávajú čokoľvek, ak im za to niekto zaplatí.
„Dostal od niekoho peniaze, aby ohováral Mubaraka, tak pred novinármi bol veľký opozičník. Na druhý deň zas prezidenta miloval,“ opísal mi príbeh jedného miestneho. Za rozhovor so mnou mu vraj nezaplatil nikto, ináč by toto nehovoril. Ani jemu v skutočnosti na politike nezáleží. „Demokracia mi peniaze ani jedlo do rúk nedá,“ zdôrazňuje.
Jediná rodina Ľudia v Gíze sú čoraz viac odovzdaní. Dúfajú, že príde práca, no sami to ovplyvniť nemôžu. S jazdcami na ťavách a koňoch som strávil asi hodinu. Zvierat mali desiatky, no prišla len jedna rodina. Vybrala si cestu do púšte, odkiaľ je vidieť na pyramídy. Keď sa k nim nemôžu dostať, uvidia ich aspoň z druhej strany.
Miestny predajca parfumov mi zas tvrdí, že bežne predáva za štyri libry gram, no teraz je to za polovicu. „Je to cena ako pre miestnych,“ ubezpečil ma taxikár.
Na turistov sú tu však pripravení. Malé dievčatko mi trikrát chcelo predať pohľadnice. Najprv za desať, po prvom odmietnutí zľavilo na päť. Nakoniec sa uspokojilo aj so štyrmi. Hneď, ako som vytiahol peniaze, som mal okolo seba šiestich ďalších ľudí, dva kone a jednu ťavu.
Dúfali, že ja budem tým spasiteľom, ktorý ich aspoň načas vyvedie zo zúfalstva. Musia hľadať ďalej, alebo aspoň presvedčiť vládu, že Gíza je pokojná a pyramídy nemusia byť uzatvorené.
Gíza, kde davy turistov ešte pred niekoľkými týždňami obdivovali kráľovské pohrebisko, Cheopsovu pyramídu či slávnu sfingu, je dnes naozaj pokojná. Až príliš pokojná.
