Sláčiky hrajú chytľavú melódiu, do toho dunia dychové nástroje, gitary a bicie. Takto znie väčšina hudby, akú komponoval do filmov. John Barry (3. 11. 1933 - 30. 1. 2011) bol jedným z najosobitejších skladateľov, bezpečne ho spoznáte po niekoľkých sekundách, a zároveň patril medzi najpracovitejších zomrel na infarkt vo veku 77 rokov a zostalo po ňom vyše deväťdesiat (!) soundtrackov a inej hudby.
S manželkou jane Birkinovou. FOTO - www.google.com
Odsúdený na úspech
Mal päť Oscarov, štyri Grammy, už v 50. rokoch bodoval v britskej hitparáde s vlastnou rokenrolovou skupinou, a keď sa povie James Bond, väčšine ľudí okamžite naskočí práve jeho hudba najmä Goldfinger, Žiješ iba dvakrát či Srdečné pozdravy z Ruska. Bol mužom, ktorý takmer nepoznal, čo je to neúspech.
Pritom, paradoxne, nebol autorom slávnej bondovskej zvučky. Prvotný nápad doniesol jeho kolega Monty Norman, no práve on, ktorý ho geniálne dotvoril kombináciou klasického orchestra so zvukom džezového bigbandu.
Dalo by sa to prirovnať k tomu, ako s pesničkami Beatles dokázal čarovať George Martin, s tým rozdielom, že Lennon s McCartneym svojho producenta a spolupracovníka nikdy nedali na súd. Spor Barryho s Normanom, ktorý sa začal v roku 1963 po prvej bondovke Dr. No, sa ťahal až do deviatej dekády, keď súd rozhodol, že autorské tantiémy prináležia Normanovi. Barrymu však išlo len o prestíž. S dostatkom nápadov a peňazí nikdy nemal problém. Na Bondovi robil rád, rovnako ako na ktorejkoľvek inej filmovej hudbe. Americká akadémia Bonda akoby považovala za špionážnu sériu rozprávok pre dospelých a tým nehodnú Oscara. No skladateľovi to vynahradila - prvé dve sošky získal už v roku 1966 za Volanie divočiny. Zároveň sa stal prvým britským hudobníkom, ktorý naraz uspel v kategóriách najlepšia hudba a najlepšia pieseň.
Na Oscaroch mohol potom oslavovať aj s filmami Lev v zime (1968), Spomienky na Afriku (1985) a Tanec s vlkmi (1990). Nomináciu mal napríklad aj za Chaplina, ale ďalšie štyri sošky mal doma z iných prestížnych cien, z Grammy.
Hudobný workoholik
Základy hudby získal od matky, ktorá bola klaviristkou, lásku k filmu mu zase naočkoval otec, majiteľ siete kín. Ani armáda ho neodpútala od nástrojov slúžil u vojenskej kapely, v ktorej hral aj pre ňu aranžoval rôzne skladby. Začiatkom 60. rokov začal pracovať pre vydavateľstvo EMI, kde bolo jeho úlohou prizdobiť vybrané pesničky orchestrálnym zvukom. Robil to veľmi dobre, vďaka čomu dostal aj prvú ponuku od producentov Jamesa Bonda.
Podpísať sa pod dvanásť filmov nie je náhoda ani protekcia. Populárnu sériu opustil až koncom 80. rokov, po spolupráci s mladými kapelami Duran Duran a A-ha, ktorým pomohol z titulných bondovských skladieb vyrobiť hitovky. Producenti, ktorí sa rozhodli Bonda zmodernizovať, dovtedajšiemu dvornému skladateľovi zložili poctu tak, že ho vytiahli pred kameru. Vo filme Dych života si zahral vlastne sám seba muža s dirigentskou taktovkou.
FOTO - TASR/AP
Nenápadná celebrita
Je však trochu povrchné zúžiť jeho dielo na bondovky a úspešné Oscarové snímky. Spolupracoval s mnohými slávnymi režisérmi na iných výborných filmoch: za všetky treba spomenúť Schlesingerove snímky Polnočný kovboj a Deň kobyliek či Coppolove Cotton Club a Peggy Sue sa vydáva. Posledný soundtrack urobil pred desiatimi rokmi k špionážnemu príbehu z druhej svetovej vojny s názvom Enigma.
Ešte menej ľudí vie, že sa podieľal aj na niekoľkých muzikáloch (medzi nimi bola aj Lolita podľa slávnej knihy Nabokova), mnohí znalci a fanúšikovia si zase napríklad vysoko cenia album Beyondness Of Things, ktorý nahral s Anglickým komorným orchestrom a je zostavený z jeho "nefilmovej" hudby.
Žil v ústraní, ale jednou z jeho štyroch manželiek bola napríklad známa herečka a speváčka Janie Birkinová.
Posledné pochybnosti o pozícii Johna Barryho medzi najväčšími britskými osobnosťami zmizli v roku 1999, keď mu udelili Rad britského impéria.
