FOTO - AUTORKA
FOTO – TASR
To, že mladé rodiny nemajú šancu prísť k vlastnému bytu, je známy fakt. Menej známy je však spôsob, akým prichádzajú k bytu populárnejšie osoby. Populárnejšie pre verejnosť i verejných činiteľov. Sťa mávnutím čarovného prútika sa dostal k priestrannému štvorizbovému bytu v centre Bratislavy aj umelec, mím Milan Sládek.
V lukratívnej časti Palisád mu pred približne piatimi rokmi vtedajší primátor hlavného mesta Kresánek pridelil byt, do ktorého by sa zmestili aj dve či tri generácie. Má stodvadsať metrov štvorcových a Sládek ho dostal za to, že prišiel na Slovensko šíriť kultúru.
Vysvetlenie pridelenia bytu je viac-menej v poriadku: „Dostal ho, keď sa vrátil z Nemecka. Pre Slovensko to znamenalo príchod veľkého človeka, veľkého majstra, ktorý môže niečo urobiť pre rozvoj slovenskej kultúry. Veď je uznávaný a známy všade vo svete,“ hovorí dnes Peter Kresánek o vtedajších dôvodoch.
Menej pochopiteľné je však napríklad to, že trojčlenná Sládkova rodina dostala od mesta zadarmo priestranný byt preto, že podľa Kresánka: „Menší nechcel.“
Pričom sa exprimátor jedným dychom pýta: „Prečo to niekto vôbec rozmazáva? Ja som pridelil pánu Sládkovi byt preto, že sa vrátil zo zahraničia, a chceli sme, aby mal kde mať domov, aby mal kde bývať. Je pravda, že sa za to prihovárali viacerí ľudia vrátane vtedajšieho ministra kultúry. Pravdu povediac, neviem, či to bol Hudec, alebo Slobodník. Bola to taká – rýchlovka. Potrebovali sme pre neho byt a práve sa nám uvoľnil jeden, v ktorom predtým býval diplomat, tomu to zabezpečili služby diplomatického zboru.“
V čase, keď Milan Sládek získal byt, bol ministrom kultúry Ivan Hudec. Umelec sa mal mestu odvďačiť tým, že bude pôsobiť na Slovensku, tu bude mať svoj domov a urobí všetko pre to, aby sa u nás rozvíjala kultúra a on bol sčasti jej spolutvorcom. Keď sa však štátom dotované pantomimické divadlo Aréna na Slovensku neujalo, mím sa rozhodol zo Slovenska odísť späť do cudziny, do nemeckého Kolína.
Uvažovať o tom, že byt sa mestu Bratislava vráti, nie je ani reálne, ani namieste. A Sládek ho aj tak už kúpil do osobného vlastníctva – luxusný byt v centre Bratislavy ho stál vyhláškovú hodnotu, niečo vyše stotisíc korún. Podľa realitných kancelárií je trhová hodnota takého bytu niečo vyše štyroch miliónov.
Kresánek vidí svoju niekdajšiu aktivitu takto: „Ak ho predá, tak na tom nevidím nič zvláštne. Stretol som sa so stovkami prípadov, keď sme ľuďom pridelili byty a oni ich vzápätí predali.“ A pýta sa: „Ak to môže urobiť obyčajný človek, prečo by to nemohol urobiť on?“
Odpoveď na jeho otázku je jednoduchá. Mohol by na ňu odpovedať každý, kto si každý mesiac niekoľko rokov platí stavebné sporenie a v kútiku duše dúfa, že si raz bude môcť kúpiť garsónku v paneláku.
Autor: Monika Benčeková
