V peklo sa v piatok večer premenilo egyptské hlavné mesto. Po poludňajších modlitbách vyšlo do ulíc azda desaťtisíc Egypťanov, ktorí odmietajú obuškový režim autoritárskeho prezidenta Husního Mubaraka.
Ulicami sa valil slzný plyn, policajní ťažkoodenci útočili na protestujúcich obuškami, kameňmi, ale zrejme nielen nimi.
„Pozrite sa, čo proti nám používajú! Je pravý!“ ukazoval mi v dlani vystrelenú guľku bohatý biznisman Ahmad Džalál.
Nielen mrzačia
Už doobeda bolo v Káhire nedýchateľne, pričom na vine nebolo počasie. Chvíľu som nepozorovane stál medzi dobre živenými mužmi v civile, ktorí riadili uniformovaných útočníkov. Niektorí tajní policajti sa ozbrojili napríklad nohami stoličky, ktorú pred mojimi očami na chodníku rozlámali.
Nešlo zrejme len o členov tajnej polície, ale fanatických sympatizantov Mubarakovej všemocnej strany, ale aj kriminálnikov, ktorých sem na ten účel doviezli. „Dajte si na nich pozor, tí sú najhorší. Oni ťa nielen zmrzačia, ale aj okradnú,“ povedal mi študent Muhammád, ktorý obdivoval moju plynovú masku.
Policajti sa pustili do mäsiarskeho diela už skoro popoludní. Krátko potom, čo sa davy demonštrantov valili rôznymi smermi na námestie Tahrír, po slovensky Oslobodenia, ktoré je jedným z najdôležitejších miest Káhiry.
Vzduchom svišťali granáty so slzným plynom, pred ktorými sa ľudia márne schovávali do vchodov domov. Tí, ktorých zasiahli, vracajú, niektorí upadajú do mdlôb priamo na dlažbe.
Demonštranti pochodujú Káhirou. FOTO: TASR
Pušky alebo granáty?
Bol som svedkom oživovania asi 17-ročného dievčaťa, ktoré museli jej priatelia odniesť. Ďalší chlapec ležal bezpohybu až dovtedy, čo ho jeden lekár oživil.
Podobné scény boli v piatok v Káhire Husního Mubaraka, jedného z najväčších spojencov Západu medzi Arabmi, bežným koloritom. Až tragikomicky pôsobilo, keď policajti vrhali kamene po protestujúcich, ktorí ich takto predtým napadli. Nesmial som sa však, keď kúsok od mojej hlavy preleteli dva kusy steny, ktorú vrhli policajní hromotĺci. Azyl mi poskytla malá práčovňa, ktorej majiteľ ma schoval.
Jeden z mladíkov začal okamžite žehliť a pokúšal sa tváriť, že práve doobedoval. To keby sa „bijci“ s obuškami rozhodli, že si po demonštrantov do práčovne prídu.
Je ťažké rozlíšiť, či streľba, ktorá stále, to jest aj vo večerných hodinách, znie centrom modernej Káhiry, pochádza z pušiek, alebo ide len o granáty so slzným plynom. Aspoň poobede sa zdalo, že policajti nemajú príkaz strieľať po protestujúcich. Obrnené autá však neváhali vo vysokej rýchlosti prechádzať cez zátarasy, ktoré vybudovali nespokojní Egypťania.
Operátori ochotne poslúchli
Mladí majú jasno. Žiadame koniec režimu! Mubarak, odíď! Tieto heslá zneli Káhirou. Neďaleko Tahríru jeden z mladíkov za jasotu davu strhol Mubarakovu podobizeň. Ďalší Egypťania ju doslova a do písmena roztrhali v zuboch.
Zatiaľ nie je jasné, na čej strane sú vojaci. Mestom idú fámy, že armáda Mubaraka opustila, a to aj napriek tomu, že prezident prišiel z vojenského prostredia. Šepkačka bola jediným komunikačným prostriedkom v Káhire, pretože prezidentovi ľudia už od rána odpojili internet a zablokovali mobilné siete.
Všetci operátori poslušne poslúchli rozkaz vrátane egyptskej pobočky spoločnosti Vodafone.
Káhirčania neveria, že by vojaci proti nim vystúpili. „Slúžil som v armáde. Teraz však idem protestovať, pretože som neslobodný. A buďte si istí, že obyčajní dôstojníci nenariadia paľbu do ľudí,“ hovorí mladík, ktorému prekáža, že nemá perspektívu nájsť si slušnú prácu.
Demonštrant drží heslo "Mubarak, vypadni". FOTO: TASR
Nepoľavíme!
Káhira však v piatok ponúkla aj optimistický obraz. Zatiaľ čo Mubarakov režim poslal do ulíc útočníkov, obyčajní ľudia sa radovali. Cítil som revolučnú náladu podobnú tej, ktorú zažilo Československo v roku 1989.
„Toto je len začiatok, nepoľavíme. Ako v Tunisku,“ hovorí Adíl, ktorý si práve umýva tvár v Coca-cole. Tuniskí demonštranti, ktorí nedávno zvrhli nenávideného diktátora Bin Alího, totiž cez internet poradili Egypťanom, ako vzdorovať slznému plynu.
„Pomáha aj cibuľa,“ smeje sa Adíl a máva na balkón, odkiaľ obyčajní Káhirčania podporujú svojich statočných v uliciach. Ľudia sú po piatku ak už nie slobodnejší, tak určite sebavedomejší.
Keď som v uliciach, mám pocit, že šanca revolúcie proti režimu je tak 60 percent proti 40. Ale keď o tom potom v pokoji premýšľam, skôr to vidím naopak. Šesťdesiat percent by som dal tomu, že sa režim ubráni.
Autor: Z Káhiry od redaktora MF DNES Pavla Novotného
