PRAHA, BRATISLAVA. Hovorím, čo si myslím, vravieval Jiří Dienstbier a dokazoval to za svojho života ako disident, politik či ako prvý ponovembrový minister zahraničných vecí. Aj preto sa mu darilo v diplomacii, ale nie v českej politike.
Jeho 42-ročný syn nemá len rovnaké meno, ale aj krédo. To, že Jiří Dienstbier ml. hovorí, čo si myslí, sa páči voličom, ale nie jeho strane - sociálnej demokracii (ČSSD).
Ľudia ho berú, strana nie V minuloročných komunálnych voľbách v pravicovej Prahe získal ľavicový politik strane jeden z najlepších výsledkov na komunálnej úrovni. Podľa novembrového prieskumu agentúry STEM je to druhý najobľúbenejší politik v sociálnej demokracii.
Dienstbier ml. narodil sa vo Washingtone, v roku 1989 bol členom študentského hnutia Stuha, neskôr predsedom Mladých sociálnych demokratov, je tieňovým ministrom spravodlivosti ČSSD.
Strana ho však odstavila hneď, ako povedal, že sa mu nepáči veľká koalícia ČSSD a skompromitovaných občianskych demokratov (ODS) v Prahe. Opustil vyjednávací tím, ale Pražania mu ako jedinému zo strany tlieskali, keď na magistráte počas protestov ľudí skladal sľub poslanca zastupiteľstva.
O niekoľko dní neskôr neuspel pri voľbe predsedu pražskej ČSSD. V ten istý deň zomrel jeho slávny otec, predseda zahraničného výboru Senátu. A možno tak pomôže synovi získať späť podporu strany.
Väčšina v Senáte S Dienstbierom stratila sociálna demokracia väčšinu jediného hlasu v Senáte. V marci sa bude o uvoľnené kreslo bojovať v Kladne a vedenie ČSSD v piatok večer jednohlasne odsúhlasilo kandidatúru Dienstbiera ml.
„Mohol by to byť silný kandidát,“ povedal šéf strany Bohuslav Sobotka. Definitívne sa má rozhodnúť vo štvrtok, ale Dienstbier ml. naznačil, že je pripravený kandidovať. „Vyrastal som v disidentskej rodine, kde bolo samozrejmé, že sa treba usilovať o správne veci bez ohľadu na to, či je na konci tunela svetielko, alebo nie,“ povedal svojho času Dienstbier ml.
U ľudí šancu má. Rovnako ako jeho otec sa stáva symbolom slušnej politiky. A strana urobí všetko preto, aby si udržala väčšinu v Senáte. Hoci aj nominuje vlastného kritika.
