Jeruzalem ročne navštívia dva milióny turistov. Asi stovka z nich každý rok nezvládne emocionálny a duchovný nápor, ktorý toto mesto vyvoláva a skončí na psychiatrii s takzvaným jeruzalemským syndrómom.
Ten sa prejavuje ako psychická porucha inak duševne zdravého jedinca, ktorý sa tak nechá opantať atmosférou mesta, že sa zabalí do hotelovej plachty a začne po meste chodiť ako mesiáš, prorok alebo kazateľ.
Táto porucha postihuje rovnako židov, kresťanov aj moslimov. Tí všetci majú k Jeruzalemu silný vzťah, tí všetci by ho chceli vlastniť a nevzdať sa ho za žiadnu cenu. Ako všetky miesta, kde sa kríži viera s politikou a kde sa zrážajú civilizácie, aj Jeruzalem je mestom najvyššej piety aj najtupšieho náboženského a nacionálneho fanatizmu.
Emocionálna záležitosť
Encyklopédie píšu, že Jeruzalem dvakrát v histórii zrovnali so zemou, dvadsaťtrikrát ho obliehali, päťdesiatdvakrát ho napadli a štyridsaťštyrikrát ho dobyli a vydobyli naspäť. A ani na začiatku 21. storočia nie je jeho štatút vyjasnený. Izrael ho označuje za svoje hlavné mesto a má v ňom všetky inštitúcie, čo robia z mesta hlavné mesto. Ambasády cudzích štátov však sídlia v Tel Avive, ktorý zasa za hlavné mesto Izraela považuje svet. Nie je vylúčené, že v budúcnosti mesto rozdelia.
Rozdelený, nerozdelený, Jeruzalem bude stále centrom pre tri veľké náboženstvá. Stále bude miestom, kde stáli dva židovské chrámy, kde ukrižovali Krista a kde sa prorok Mohamed na svojej nočnej púti stretol s biblickými postavami vrátane Mojžiša a Ježiša. Pre všetky tri náboženstvá predstavuje Jeruzalem míľnik, zlom, inšpiráciu a túžbu presadzovať svoju pravdu.
Pre mnohých židov, kresťanov a moslimov je mestom, ktorým sa chcú prechádzať, v ktorom sa chcú modliť a vidieť fundamenty svojej viery. Múr nárekov, Kristov hrob a mešita al-Aksá sú pre veriacich jednotlivých náboženstiev emocionálnou záležitosťou, rukolapným dôkazom, že ich výklad sveta je správny. Preto je rozhodovanie o geopolitických otázkach v tomto regióne také komplikované a preto je v jeruzalemskej pôde primiešané také veľké množstvo krvi.
Napriek takmer posvätnému statusu je Jeruzalem stále živé mesto, kde žijú zástupcovia rôznych konfesií aj ateisti. Rozdelení do štvrtí podľa náboženskej a etnickej línie, úzkostlivo si strážiaci svoje teritóriá. Veď aj svetové médiá venujú veľký priestor a čas tomu, keď si židia postavia domy v palestínskom východnom Jeruzaleme alebo keď jeruzalemskí Arabi dobijú niekoho, kto predal pôdu židom.
Podobné veci sa dejú aj na iných miestach sveta, kde sa uplatňuje nepísaná segregácia, ale toľko sa píše len o Jeruzaleme. Zaiste je v tom veľa politiky, ale je to aj pre to, že Jeruzalem si nárokujú všetci monoteisti.
Náboženské spory
Židia majú paniku z toho, že tak ako pred rokom 1967 sa nebudú môcť prísť pomodliť k Múru nárekov, moslimovia sa boja, že židia sa v meste príliš rozťahujú a vraj ničia ich pamiatky a kresťania zase toho, že zo židovsko-moslimského sporu odídu porazení ako oni. Navyše kresťanské kongregácie majú vlastnú spory. Kto má nárok na ktorý kostol, kedy tam kto bude slúžiť omšu a podobne.
Zábery na tlčúcich sa pravoslávnych popov s gréckokatolíckymi duchovnými alebo bitky medzi katolíkmi a Arménmi sú len vedľajším produktom hlbokej nenávisti medzi nimi. Tá spolu s podozrievavosťou zašla tak ďaleko, že kľúče od hlavných kresťanských pamiatok držia v rukách dve moslimské rodiny. A to všetko sa odohráva v priestore menšom ako kilometer štvorcový. Presne na ňom, v jeruzalemskom Starom Meste, sa sústreďujú materiálne základy troch veľkých náboženských konceptov.
Nedostatok tolerancie
Jeruzalemu sa hovorí aj mesto mieru, ale svojmu názvu dostál v posledných desaťročiach len málokedy. Veľa aj veriacich Izraelčanov ho označuje za netolerantné miesto. Tak o ňom hovoria aj Arabi. Mesto ešte pred pár rokmi ovládal starosta z ortodoxnej komunity a povolil jej viac, ako sa sekulárnym páčilo. V Jeruzaleme sú štvrte, kde ženy a muži chodia po rôznych stranách chodníka, pozatvárali tam veľa kín a reštaurácií, lebo si dovolili nechať otvorené počas šábesu.
Moslimskí obyvatelia mesta sa sťažujú, že sú druhotriednymi občanmi, že prístup k ich posvätným miestam je podriadený bezpečnostným záujmom židovského štátu. Takmer vždy, keď sa čakajú nepokoje, zakáže izraelská polícia mužom do 45 rokov vstup na Chrámovú horu. A nie nadarmo sa druhá palestínska intifáda nazývala tiež intifádou al-Aksá.
Niektoré progresívne arabské think tanky však hovoria, že moslimská komunita v Jeruzaleme je jedna z najmenej tolerantných vôbec. Nielen vo vzťahu k židom či kresťanom, ale aj k vlastným ženám či tým, čo sa nemienia podriadiť diktátu väčšiny.
Existuje názor, že jeruzalemská náboženská a etnická zmes prispieva k tomu, že ľudia sa potrebujú ešte viac vymedziť voči tým druhým. To podporuje fanatizmus, náboženskú zapálenosť a prispieva k netolerancii. Veď aj tí, čo ich postihol jeruzalemský syndróm, sa správali ako zaslepenci.
V roku 1969 jeden z nich, austrálsky kresťan (arabská propaganda dodnes tvrdí, že žid) podpálil mešitu al-Aksá, aby umožnil druhý príchod Krista. O viac ako tridsať rokov neskôr spáchal Hamas samovražedný atentát, pri ktorom zomrelo osemnásť obyvateľov ultraortodoxnej jeruzalemskej štvrte. Atentát bol pomstou za čin Austrálčana. Ten sa ešte roky po tom, čo ho vykonal, liečil na psychiatrii.
Fanatikov nepotrebuje
Napriek všetkému je Jeruzalem pre veriacich aj neveriacich výnimočné mesto. Ľudí vždy bude zaujímať, čo sa v ňom deje. Je to miesto starovekých aj súčasných drám. Nie sú to len ľudské, ale aj Božie drámy, a to výnimočnosť Jeruzalema len posilňuje.
Mesto nečakajú ľahké roky. Opäť sa ocitne v strede ďalšieho kola politických vyjednávaní a je celkom možné, že zlyhajú. Zvedie sa v ňom tiež boj o to, koľko náboženstva do svojich životov chcú vpustiť jeho obyvatelia. A tiež o to, či prevážia fanatici, alebo umiernení. A aj o to, kde budú ležať hranice medzi náboženskými skupinami, ak už je koexistencia nemožná.
Jeruzalem už prežil mnohé a ani toto ho nezabije. Bolo by však dobré, keby ľudí postihnutých jeruzalemským syndrómom bolo len sto ročne. Všetkých po krátkom preliečení na psychiatrii v Izraeli poslali domov. Syndrómy sa potom vytratili. Stačilo len nebyť v Jeruzaleme. Je to prosté. Jeruzalem fanatikov nepotrebuje.
