Pravicovej političke sa podarilo faux pas. Tuniskému režimu, ktorý zosadili protesty za lepší život a demokraciu, ponúkla policajnú pomoc. Len tri dni pred tým, ako jeho šéf Bin Alí skončil.
Zlé tuniské svedomie má však aj francúzska ľavica. Denník Le Monde pripomenul, s akými poctami vítal socialistický prezident Mitterand tuniského diktátora v Paríži v roku 1988.
Jeho pravicový nástupca Chirac pritom nebol iný. Pred Bin Alím v roku 1995 povedal, že Tunisko nastúpilo cestu „modernizácie, demokracie a sociálneho zmieru".
Pamätné slová adresoval tuniskému autokratovi aj Sarkozy: „Priestor slobôd sa rozširuje."
Bin Alí po 23 rokoch padol a francúzskym politikom ostali len ospravedlnenia: Alternatíva voči skorumpovanému vládcovi boli len nebezpeční islamisti. Alebo: Nemohli sme zasahovať do vnútorných vecí bývalého protektorátu.
Nuž, to vždy neplatilo.
Napríklad ešte v deň, keď Bin Alí utiekol, bolo v Paríži pripravené lietadlo so slzotvorným plynom. Do Tunisu neodletelo len pre technické problémy. V rovnaký deň napísal z Tuniska francúzsky diplomat, že „Bin Alí už zase ovláda situáciu". Novinári to nazvali „úplnou tuniskou hmlou" francúzskej diplomacie.
Až po uši je v nej celé Francúzsko. Vystihol to obetný baránok Alliot-Mariová: „Ruku na srdce. Všetkých nás - politikov, diplomatov, expertov, novinárov - jasmínová revolúcia prekvapila."
