Kto boli svätci? Svätci boli vzormi, ale aj ochrancami.
Najstaršie doklady uctievania svätých sú spojené s apoštolmi, Pannou Máriou a prvými mučeníkmi. Mučeník bol vtedy ochrancom komunity, na ktorej území ležal jeho hrob a s dátumom jeho smrti bol spojený výročný sviatok.
Pre vtedajších ľudí to boli nielen symboly, ale aj vzory. „Blahoslavení a svätci sú ľudia, ktorí počas svojho pozemského života maximalizovali svoje talenty a tie ponúkli do služby ostatným ľuďom,“ hovorí cirkevný historik Jozef Haľko. „Preto svätcov cirkev ponúka ľuďom dobrej vôle ako svedectvo o sile Božieho pôsobenia.“
Nad hrobmi mučeníkov boli postupne budované oltáre a kostoly. Postupne sa však rozvinul aj obchod s relikviami, čo umožnilo zakladanie nových kostolov a „univerzalizáciu“ svätcov.
Francúzskej mníške Marie Simonovej-Pierrovej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. No z tejto choroby sa údajne nevysvetliteľne vyliečila. Stalo sa tak dva mesiace po smrti pápeža v roku 2005 po tom, ako sa k nemu začala s ďalšími sestrami modliť.
Ján Pavol II. sa teda podľa dekrétu Benedikta XVI. prihovoril u Boha za uzdravenie.
Santo subito Čo to všetko pre katolíkov znamená? Blahorečenie, beatifikácia, je potvrdením cirkvi, že sa daný človek nachádza v Božej blízkosti a môže sa u neho prihovárať.
Znamená to, že ľudia sa na blahoslaveného budú môcť obracať vo svojich modlitbách. Môžu mu tiež prejavovať verejnú úctu, napríklad prostredníctvom pobožností. Po blahorečení sa obyčajne začína kanonizačný proces. Ak sa skončí úspešne, dotyčný je vyhlásený za svätého.
Dosiaľ bola najrýchlejšie blahorečenou osobou matka Tereza, ktorej sa tejto cti dostalo šesť rokov po smrti, v roku 2003. Proces blahorečenia bývalého pápeža bol rovnako rýchly.
Obvyklú päťročnú čakaciu lehotu nalomilo aj skandovanie a transparenty Santo subito (svätý hneď), ktorým dávali veriaci už na pápežovom pohrebe najavo, že čakať nechcú. O skrátenie procesu sa však zasadil najmä nástupca Jána Pavla II.
Benedikt XVI., vtedy ešte pod menom Joseph Ratzinger, ktorý viedol pohrebné obrady, prítomných uistil, že Ján Pavol II. sa už na nich pozerá „z Otcovho domu“. Od prefekta Kongregácie pre náuku viery to bolo silný signál.
Pápež bližšie k ľudom „Samozrejme, dôležitá je aj ,objednávka', teda aj popularita, úcta a záujem o daného človeka,“ hovorí rímskokatolícky kňaz Marián Gavenda. Popularitu, ktorú mal Ján Pavol II. za svojho života, si zachoval aj po smrti.
Dôvodov je podľa Gavendu viacero: „Jednak bol veľmi dlho pápežom – od roku 1978 do roku 2005 a bolo to tiež v mediálnych časoch televízie a internetu, ktoré ho urobili známejším ako jeho predchodcov.“
Dôležité tiež bolo množstvo pastoračných ciest, ktoré Ján Pavol II. vykonal. Marián Gavenda však tvrdí, že možno najdôležitejšie bolo, že bol pápež blízky obyčajným ľuďom.
Budúcnosť Dvanásť dní pred tridsiatym výročím pokusu o atentát sa teda Ján Pavol II. stane blahoslaveným.
Jeho telo prenesú do Baziliky sv. Petra, presnejšie do kaplnky sv. Sebastiána. Ďalší priebeh kauzy, teda či sa okamžite začne proces kanonizácie, však ťažko odhadnúť.
Otázne je tiež to, nakoľko obrovská popularita Jána Pavla II. pretrvá. Aj úcta k svätým má svoje limity. Ako hovorí Marián Gavenda: „Úcta kolíše. Niekedy sa svätý takmer stratí, inokedy sa zase takpovediac vynorí.“
Dôležité tiež je, či má kto úctu k svätému udržiavať. Vplyv na to majú aj rehole, ktoré vyzdvihujú svojich. V každom prípade, pokiaľ bude odkaz Jána Pavla II. dôležitý pre dostatok ľudí, úcta k nemu pretrvá.
Choroba sa už nemôže vrátiť
Úcta k blahoslaveným a svätým má korene v prvotnej cirkvi, hovorí katolícky kňaz MARIÁN GAVENDA.
Z čoho pramení úcta k svätým v katolíckej cirkvi?
„Terajšia úcta k blahoslaveným a svätým má korene v prvotnej cirkvi. Spoločenstvá uctievali mučeníkov, pri ich hroboch čerpali silu a vytvárali s nimi duchovné spoločenstvo.
Bola to spontánne vznikajúca úcta. Ľudia si niekoho, či už pre jeho mučenícku smrť, alebo svätý život, začali uctievať. Už v prvých storočiach sa písali tzv. acta martyrum či acta sanctorum. Koncom desiateho storočia sa stanovili podmienky na vyhlásenie za svätého.“
Aký je postup pri blahorečení a svätorečení?
„Najprv sa dá do pohybu diecézny proces. V diecéze, z ktorej daný kandidát pochádzal, sa zriadi komisia, ktorá zhromaždí potrebný materiál a svedectvá, ktoré sa posúvajú do Vatikánu na Kongregáciu pre kauzy svätých.
Tu prebehne niečo ako súdny proces, v ktorom popri rôznych expertoch sú najmä predkladateľ (promotor fidei), žalobca (advocatus diaboli) a obhajca (advocatus Dei). Predkladateľ, zjednodušene povedané, tvrdí, že kandidát bol dobrý.
Diablov advokát hľadá niečo, čo by sa dalo kandidátovi vytknúť, pretože beatifikácia neznamená len potvrdiť, že kandidát je spasený, ale predkladá sa ako vzor hodný nasledovania. Medzi podmienkami je aj zázrak, ktorý sa stal, na príhovor kandidáta na blahorečenie.“
Čo potom?
„Kongregácia pre kauzy svätých celý materiál preskúma, eventuálne ho doplní, ale môže ho aj zamietnuť. Kandidátov nakoniec schvaľuje pápež. Samotné blahorečenie je slávnostný akt, ktorým pápež dáva povolenie, aby daný ,boží služobník' bol po smrti verejne uctievaný ako blahoslavený pre svoj ,hrdinský cnostný život'.
Ján Pavol II. bude celkom isto aj ako blahoslavený uctievaný na celom svete.“
Čo je v ponímaní katolíckej cirkvi zázrakom?
„Zázrakom nenazývame všetko, čo si nevieme prirodzene vysvetliť. Aby bola nejaká udalosť uznaná ako zázrak, musí to byť uzdravenie z choroby, ktorá je zdokumentovaná ako nevyliečiteľná. A musí to byť trvalý stav, teda, že sa choroba nevráti.“
Tomáš Gális
Mníška, ktorá zažila zázrak
Z Parkinsonovej choroby ju malo vyliečiť modlenie k Jánovi Pavlovi II.
Marie Simonová-Pierreová je francúzska mníška, ktorá trpela Parkinsonovou chorobou. No pred piatimi rokmi ochorenie zmizlo. Sestra, ktorá pracuje v parížskej pôrodnici, sa modlila k poľskému pápežovi Jánovi Pavlovi II.
„Zrazu sa vo mne objavila nová sila,“ opisovala podľa agentúry AP zázrak. „Moje telo akoby znovu objavilo svoju silu žiť,“ dodala.
Minulý rok sa objavili špekulácie, či choroba sestry Simonovej-Pierreovej bola lekármi určená správne. Podľa vyjadrení Vatikánu však prípad znovu preskúmali lekári a uznali, že vyliečenie nemá žiaden vedecký či lekársky dôvod.
