Pred maturitou sa Vlado Babnič (14. 12. 1926 - 5. 1. 2011) prihlásil ako dobrovoľník do I. čs. armády na Slovensku, neskôr, už v partizánskej vojne, bol v skupine osobitného poslania. Jeho zážitky z Povstania nájdeme v článkoch i knihách. Po vojne sa prihlásil na právnickú fakultu, musel ju však zameniť za sanatórium vo Vyšných Hágoch. Poldruharočný liečebný pobyt bol daňou za povstalecký život.
Prvé zamestnanie bolo v redakcii Život, v týždenníku, ktorý zakladal básnik Rudo Fabry. „Prijal ma tak, ako kúpil, ako rodnou stranou dosadeného pozorovateľa-informátora. Chvíľu trvalo, kým svoj názor na mňa poopravil, ale potom sme sa rýchlo spriatelili," spomína Babnič v knižke Páni novinári. Neskôr ho vo funkcii šéfredaktora vystriedal. Keď bolo jasné, že majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach 1970 budú vo Vysokých Tatrách, videl Babnič príležitosť, ako propagovať Slovensko v zahraničí. Navrhol vytvoriť agentúru Tatrapress, začiatkom roka 1968 sa stal jej šéfredaktorom. Nasledovala okupácia Československa, neskôr normalizácia a zákaz činnosti. Spolu s 365 slovenskými novinármi bol „odídený" z práce. Prichýlil ho riaditeľ vydavateľstva Šport, kde redigoval rukopisy 18 rokov.
Napísal viac ako desať kníh, je držiteľom viacerých literárnych ocenení, pri preberaní Ceny Vojtecha Zamarovského spomenul, že v oblasti literatúry faktu si najviac cení svoje knihy Veľká vojna v Malej vojne a Na večné časy. Obe čerpajú z najťažších období Slovenska - z okupácie, prvej v roku 1944 a druhej, z roku 1968. Slovenskému syndikátu novinárov navrhol, aby na pamiatku pracovníkom rozhlasu, ktorí počas okupácie vysielali aj z budovy konzervatória na Kostolnej ulici, inštalovali pamätnú tabuľu. Na rohu Primaciálneho námestia a Kostolnej je od 21. augusta 2008 na počesť odvážnych novinárov nápis: Zdvihli sme hlavy proti zdvihnutým hlavniam. Vlado Babnič chodil celý život so zdvihnutou hlavou.
FOTO - PETER ZEMAN
