fsdajfsdkfgasdfgljasdfgbdfg
Slovenský lekár: Pešo tam nemôžete chodiť
Doktor STANISLAV KOMPAS z Vysokej školy svätej Alžbety sa na konci decembra vrátil po štvormesačnom pôsobení v hlavnom meste karibského štátu. Hovorí, že to bola jeho najťažšia misia.
Kde ste pôsobili a koľko ste mali pacientov?
Pracovali sme na malej klinike Sibert v okrajovej časti Port-au-Prince. Na klinike denne bývalo okolo 200 pacientov, pričom tam boli niekedy traja niekedy štyria haitskí lekári, čiže väčšinou mal každý asi 50 pacientov. Diagnózy okrem cholery boli bežné tropické ochorenia, parazitózy, respiračné infekcie, sexuálne prenosné ochorenia, malária.
Ako vyzerá Haiti rok po zemetrasení?
Krajina funguje, zásobovanie pitnou vodou je dostupné, ale najchudobnejší, čo žijú v slumoch, k nej nemajú prístup, preto sa tam ľahko šíria ochorenia. Nemajú vybudovanú kanalizáciu, takže všetky splašky tečú priamo popred domy, keď naprší, všetko sa to vyplavuje do ulíc. Mesto je stále zbúrané, odpratávacie práce prebiehajú, ale ide to veľmi pomaly. A do toho ešte politická situácia s druhým kolom volieb prezidenta, takže tam budú asi znova nepokoje.
Čím bola iná táto misia od predchádzajúcich, na ktorých ste sa zúčastnili?
Prvýkrát som bol takto v meste, ľudia sú celkom iní ako na vidieku. Keď to porovnám s Mole Saint-Nicolas, kde som bol v roku 2007, to je úplne iný svet. Tu ľudia prišli do kontaktu s výdobytkami modernej civilizácie, ale nemajú na to peniaze, čo si uvedomujú. Z toho vyplýva aj neveľmi priateľská nálada voči Európanom, Američanom a zahraničným organizáciám. Jednoznačne to bola najťažšia misia, kde som bol.
Mali ste problémy s hygienou a bezpečnostnou situáciou?
Samozrejme, tam sú samé problémy, čo sa týka hygieny aj bezpečnosti. Treba dodržiavať veľmi prísne bezpečnostné opatrenia. Port-au-Prince je mesto s najväčším počtom únosov na svete. Presúvali sme sa v zamknutom aute so zavretými oknami na kliniku potom prípadne do nejakého stráženého obchodu a hneď domov. Pešo tam človek nemôže veľmi chodiť. Sú tam ozbrojené organizované skupiny, ktoré unášajú Európanov, Američanov alebo miestnych bohatých Haiťanov.
Ako dlho ešte potrvá kritická situácia s cholerou v krajine?
Cholera tam bude trvať ešte veľmi dlho. Splašky sú všade naokolo, ľudia v tom žijú, naberajú vodu, varia z toho. Aj keď epidémia pominie, tá cholera tam bude ešte na dlho.
Ela Rybárová
Človek v ohrození: Zmeny k lepšiemu sa dejú pomaly
MARCELA ONDEKOVÁ, vedúca sekcie humanitárnej pomoci organizácie Človek v ohrození, ktorá na Haiti pomáha, hovorí, že hoci medzinárodnú pomoc ľudia kritizujú, bez nej by to bolo ešte horšie.
Videli ste rok po zemetrasení na Haiti nejaké zmeny k lepšiemu?
„Keď sme prišli, na začiatku sme niekoľko dní boli frustrovaní z toho, že sme videli málo pozitívnych zmien. Málo hlavne človek vidí v hlavnom meste Port-au-Prince, ktoré bolo veľmi zničené. V centre mesta je ten istý prezidentský palác v troskách, neodpratané trosky, tábory vo veľmi zlých podmienkach, niektoré s desiatkami tisíc ľudí. Hovorili sme si: ako je to možné, taká veľká finančná pomoc a výsledky nie je vidieť
Človek tam ale musí byť nejakú dobu. Postupne sme nachádzali pokrok. V meste Léogane, kde pôsobíme, trosky sa postupne odpratali, domy sa opravujú, navštívili sme krásne školy, ktoré sa postavili financované aj Človekom v ohrození. Videli sme, ako pozitívne reagovala komunita.
Aj kde sme postavili ekologické latríny, je po nich veľky dopyt, ľudia vidia konkrétny výsledok.
Navštívili sme aj vynikajúco spravovaný tábor pre asi 7000 Haiťanov v hlavnom meste, ktorý spravuje írska organizácia. Postupne likvidujú stanové mestečko a ľudia si tam sami stavajú príbytky. Zmeny k lepšiemu sa dejú, ale je to oveľa pomalšie, ako by človek čakal."
Ani taký dlhý čas po katastrofe sa neodpratalo ani 5 percent trosiek a neprišla ani polovica sľúbenej finančnej pomoci. Kde sa stala chyba?
„Príčin je viacero. Jednak viacerí parneri, s ktorými sme spolupracovali, čelili byrokratickým prekážkam zo strany haitskej vlády, čo je nešťastné. Náš americký partner Hands on Volunteers nám hovorili o solárnych paneloch, ktoré im sedia v sklade a nevedia ich odtiaľ dostať.
Problémom bola aj nedostatočná koordinácia zo strany medzinárodného spoločenstva. Celý ten systém je nastavený pre veľké humanitárne organizácie a tie menšie sa tam niekedy strácajú. Najmä v hlavnom meste je ťažké sa presadiť.
Situáciu komplikovala aj cholera, prostriedky sa presunuli na riešenie tohto akútneho problému, ale aj nevôľa medzi miestnymi, ktorí z cholery obviňovali cudzincov a zvyšovalo sa tak napätie medzi medzinárodnými organizáciami a miestnym obyvateľstvom.
V neposlednom rade nepokoje v súvislosti s voľbami hrali rolu. V decembri po vyhlásení prvých výsledkov, práve v tom čase sme boli na Haiti, a bolo to naozaj nebezpečné, nemohli sme vychádzať niekoľko dní. Niektorí naši partneri sa rozhodli dočasne ukončiť svoje programy a odsúvali zamestnancov mimo krajiny.
Okrem toho už pred zemetrasením to bola chudobná krajina s nefunkčnou vládou a veľmi zlou infraštruktúrou."
Povedali ste, že v decembri to bolo nebezpečné. Zažili ste aj nejaké útoky?
„Väčšina obyvateľov nebola spokojná s výsledkami volieb, na uliciach boli barikády, horeli, zatarasili sa cesty, mesto. Po troch dňoch sa to upokojilo, ale stále sme museli zisťovať informácie o bezpečnostnej situácii.
Stalo sa nám aj v dedinách, kde sme pracovali, že toto napätie medzi ľuďmi aj nespokojnosť s tým, čo sa udialo doteraz (ľudia neveria medzinárodnej komunite, ide to veľmi pomaly, nepocítili až taký pokrok) panovala nevraživosť, hneď pri prvom konflikte to prerastalo do slovných útokov a museli sme prehodnotiť, skrátiť náš program, alebo sa až tak nepohybovať v teréne, ako by som chcela."
Ako dlho podľa toho, čo ste videli, ešte potrvá obnova hlavného mesta?
Desiatky rokov. Táto katastrofa nie je jediná, Haiti opakovane trpí dôsledkami hurikánov, teraz bola zas cholera, chudobné obyvateľstvo, nízka úroveň vzdelania, nefunkčná infraštruktúra a tak ďalej. Je to na systematickú dlhodobú prácu. Bez zahraničnej pomoci, aj keď mnohí sú k nej skeptickí, neviem, ako by ľudia prežili.
Ela Rybárová
