ých ľudí, postrieľaných delami a puškami.
Čo zostalo z veľkých a odvážnych indiánskych kmeňov v roku 1889? Prakticky nič. Kým pred trinástimi rokmi sa ešte dokázali spojiť a vytvoriť mohutnú silu, ktorá postavila do pozoru armádu Spojených štátov a spôsobili jej azda najponižujúcejšiu porážku v jej histórii, keď v bitke pri Little Big Horne (25. júna 1876) prakticky vymazali 7. kavalériu aj s generálom Custerom, v roku 1889 už väčšina Indiánov žije v rezerváciách.
O starej sláve už len snívajú a z hrdých kmeňov zostali len trosky, závislé od potravinových prídelov, dodávok šatstva a rezervačných úradníkov. Zmluva s federálnou vládou im mala zaistiť dôstojný život, no ďalšie zmluvy ich postupne oberali o územie a zostala im len pôda, ktorá bola pre belochov bezcenná.
Miliónové stáda bizónov sú už vyhubené a krajinu sužujú suchá. Civilizovanie „divochov“ malo prebehnúť rýchlo a takmer zo dňa na deň premeniť lovcov na poľnohospodárov. Nič z toho sa však nepodarilo a nespokojnosť Indiánov rástla.
Indiánsky mesiáš
Na západe Spojených štátov amerických, v štáte Nevada, bol usídlený kmeň Pajutov. Jeho šaman, tridsiatnik Wovoka, mal víziu. A nebola to obyčajná vízia. Wovoka mal víziu o „novej zemi“, plnej bizónov a lovnej zveri, očistenej od belochov a obohatenej o zosnulých indiánskych príbuzných. Táto vízia sa nemala naplniť bojom s belochmi, ale tancom – posvätným Tancom duchov (Ghosts dance).
Wovoka (belochmi nazývaný Jack Wilson) ukázal záujemcom aj postup, ako si vyrobiť posvätnú košeľu, v ktorej bolo treba tancovať. Táto košeľa bola nielen posvätná, ale indiánsky mesiáš presviedčal svojich veriacich aj o tom, že košeľa odolá guľkám belochov.
To však nebol primárny cieľ. Všetky črty Tanca duchov boli mierumilovné, boj výslovne zakazovali a veľmi pripomínali kresťanské náboženstvo. Nevedno, či sa sám Wovoka považoval priamo za Mesiáša – iste ho za neho mnohí považovali a Mesiáš mal tentoraz prísť k Indiánom, veď belosi ho pred dávnymi vekmi odvrhli a ukrižovali a Indiáni mu predsa neublížia. Tanec duchov mal vyvrcholiť na jar roku 1891, keď sa mala vízia naplniť, vzniknúť nový raj a všetko staré malo byť prikryté hrubou vrstvou zeme.
Groteskne poskrúcané zmrznuté mŕtvoly nahádzali vojaci
do masového hrobu. Väčšinou šlo o ženy, deti a starcov
Vízia sa šíri
Vízia pajutského mesiáša sa valila po prériách ako oheň a lákala čoraz väčšie množstvo živoriacich kmeňov. Mnohí si ešte pamätali časy veľkej slávy a slávnych náčelníkov, iní, najmä tí mladší, ju opäť chceli zažiť. Podmienky v rezerváciách boli desivé a Apači, Siouxovia a Čejeni, kmene, ktoré boli najodbojnejšie, sa ešte úplne nepoddali.
Tanec duchov bol ich jedinou nádejou a preto ho horlivo tancovali, mladí aj starí, muži aj ženy. Tancovalo sa v kruhu, tanečníci sa držali sa ruky a dupali nohami. Hypnotizéri obchádzali tanečníkov a uvádzali ich do tranzu. Tanec sa často končil úplným vyčerpaním, mnohí tancovali aj dvadsaťštyri hodín v kuse.
Potom hovorili o duchovných zážitkoch počas tranzu - stretnutí so zosnulými príbuznými, o zvláštnych obrazoch, o posvätných piesňach. O spomienkach na staré dobré časy, ktoré sú nenávratne preč... Nechcú byť roľníci, nechcú náboženstvo bieleho muža, nechcú železnicu, nechcú... nechcú od belochov nič.
V rezervácii Standing Rock bol vodcom tanca Kopajúci Medveď, tancuje sa aj v rezervácii Pine Rigde, kde sleduje tanečníkov s obavami slávny náčelník Červený Oblak, v rezervácii Rosebud sa tancuje pod vedením šamana Malého Býka. V rezervácii Tongue River tancujú Čejeni. Tancujú aj iné kmene - Komančovia, Kiowovia, Pónyovia či Vraní Indiáni.
Sediaci Býk
Belosi a rezervační agenti však Tanec duchov pochopili po svojom. Videli sfanatizovaných Indiánov, v noci počuli dunenie bubnov, videli žiaru ohňov a školy a kostoly začali zívať prázdnotou. Začalo sa hovoriť o tom, že sa schyľuje k ďalšej vojne. Táto teória bola samozrejme silne pritiahnutá za vlasy, no obchodníkom so zbraňami nahrávala do karát.
Do tejto situácie sa priplietol aj legendárny náčelník Sediaci Býk. Tento päťdesiatdeväťročný muž, bývalý vodca spojených indiánskych kmeňov, ktoré belochom spôsobili potupnú porážku pri Little Big Horne, sa len nedávno sa vrátil z kočovnej show Buffalo Billa. Žil pri Grand River v rezervácii Standing Rock a vízii o novej zemi neveril. Stál až príliš pevne nohami na zemi a prežil mnoho zrád od belochov a v poslednom čase aj od vlastného ľudu.
Ako skúsený vodca však zavetril príležitosť vrátiť sa k pôvodnému spôsobu života. Indiánskej zeme síce už veľa nezostalo, len oddelené ostrovčeky, belosi si väčšinu podvodnými zmluvami privlastnili, no Býk to chcel aspoň skúsiť. Jeho verný spojenec Šialený Kôň bol však trinásť rokov po smrti a Sediaci Býk mal len málo spriaznených duší pre boj.
A tak chcel medzi tanečníkmi nájsť nových bojovníkov za staré časy. Kým však stihol niečo podniknúť, rezervačný agent James McLaughlin mal teraz jedinečnú príležitosť, ako sa „spiatočníckemu, intrigánskemu a nepoddajnému“ Sediacemu Býkovi pomstiť a definitívne ho zlikvidovať. Obava z možného povstania a vojny bola príliš veľká. Nevedno, či McLaughlin plánoval priamo vraždu, alebo chcel poslať náčelníka len do väzenia, čo najďalej od Dakoty.
V každom prípade príslušné úrady vo Washingtone si vyžiadali mená hlavných vodcov Tanca duchov a McLaughlin neváhal. Sediaceho Býka označil za hlavného vodcu „vzbúrencov“ a iniciatívne vydal písomný príkaz na jeho zatknutie. Skupinu indiánskych policajtov, o ktorých vedel, že náčelníka nenávidia, poveril, aby ho za akýchkoľvek okolností predviedli. 15. decembra 1890 si policajti prišli po legendárneho náčelníka a výsledkom bol mŕtvy Sediaci Býk, osem indiánskych policajtov, sedem náčelníkových prívržencov a dva kone.
Dobová ilustrácia „bitky“ pri Wounded Knee. Aby sa ututlal masaker,
vytvorila sa legenda o zbesilom indiánskom útoku na statočných
vojakov zo siedmej kavalérie. V roku 1890 však už Indiáni po
žiadnom boji netúžili, proti belochom a ich zbraniam nemali šancu
Predohra tragédie
Po smrti Sediaceho Býka vypukol chaos. Jeho prívrženci sa báli pomsty bielych vojakov a desiatky zmätených Lakotov Hunkpapov sa snažia uniknúť z rezervácie Standing Rock do rezervácie Pine Rigde, kde dúfajú, že nájdu ochranu pod krídlami posledného veľkého náčelníka Lakotov Červeného Oblaka. Na úteku je aj vyše šesťdesiatročný náčelník Škvrnitý Jeleň, známy belochom ako Veľká Noha.
So svojimi necelými štyrmi stovkami Lakotov, v zime a mraze, tiahnu popri Cherry Creeku a Porcupine Creeku smerom do Pine Ridge. Vedia, že armáda im je na stope, pretože Veľká Noha bol na zozname problematických osôb okolo Tanca Duchov, ale veria, že do cieľa prídu bez väčších ťažkostí.
28. decembra okolo druhej hodiny popoludní ich však prekvapia štyri jednotky 7. kavalérie pod vedením majora Samuela Whitsidea. Náčelník Veľká Noha dáva okamžite vyvesiť bielu zástavu. Leží na voze, pretože má ťažký zápal pľúc a kašle krv. Medzi svojimi 350 ľuďmi má väčšinu žien a detí (230) a preto je akýkoľvek odpor márny. Major Whitside prikáže Veľkej Nohe, aby ich nasledoval do vojenského tábora na miesto zvané Wounded Knee (Chankpe Opi Wakpala).
Tam preberá velenie plukovník James W. Forsyth. Siedma americká kavaléria sa po ponižujúcej prehre pri Little Big Horne obnovila a už štrnásť rokov dychtivo čakala na príležitosť získať starú slávu a pomstiť generála Custera a ostatných padlých. Keď sa zvečerí, obkolesia vojaci (medzi nimi aj mnohí velitelia, čo prežili Little Big Horn - Varnum, Vallace, Godfrey) indiánsky tábor a namieria naň dve delá, schopné vrhať šrapnely až do vzdialenosti dvoch míľ.
Lakotovia sú znepokojení, ale nemajú na výber. V nádeji ich drží myšlienka na zavraždeného náčelníka Šialeného Koňa, ktorého telo spočíva na neznámom mieste niekde v okolí a takisto myšlienka na „novú zem“ - naplnenú víziu Tanca Duchov - ktorá nadíde na jar 1891, až sa zazelená nová tráva. Veľkú Nohu uložili do stanu, dostal k dispozícii piecku a vojenského lekára.
Čierny kojot
Ráno 29. decembra 1890 bolo chladné, ale slnečné. Plukovník Forsyth vydáva rozkaz na raňajky. Vojaci sa rozostavujú okolo tábora, čo je mnohým Indiánom podozrivé. Potom Forsyth oznámi, že dostal rozkaz dopraviť tlupu náčelníka Veľká Noha do vojenského väzenia v Omahe a následne dáva príkaz, aby Indiáni zložili všetky zbrane na kopu. Asi po polhodine sa ocitlo na zemi pár desiatok pušiek, nožov a revolverov.
Plukovník však nie je s predloženým množstvom spokojný a dáva prehľadať všetky stany, čo sa nezaobišlo bez hrubého správania vojakov. Niekoľko pušiek schovávali Indiáni pod dekami, v ktorých boli zahalení. A potom sa stalo niečo, v čom sa historické záznamy rôznia. Niektoré zdroje hovoria všeobecne: pri odzbrojovaní jedného z Lakotov odrazu zaznel výstrel.
Iné pramene sú konkrétnejšie: vojaci sa pokúsili odzbrojiť mladého Lakotu menom Čierny Kojot, o ktorom však nevedeli, že je hluchý. Keď sa mu pokúsili novučičkú winchestrovku násilím zobrať, táto náhodne vystrelila a zasiahla jedného z dôstojníkov. Indián Brada k tomu dodáva: „Keby nechali Čierneho Kojota na pokoji, položil by pušku medzi ostatné. Začali mu ju však násilím ťahať z rúk, aj keď ju odkladal. Potom sa ozval výstrel.“
Mŕtvola náčelníka Veľká Noha. So zápalom pľúc nemal šancu ujsť ani sa brániť
Nemilosrdný masaker
Ťažko už dnes povedať, či vystrelila puška sama, alebo to urobil Čierny Kojot úmyselne. Musel jasne vidieť, že prebieha odzbrojovanie, v tom mu hluchota brániť nemohla, pušky sa však nechcel vzdať aj preto, že bola úplne nová a stála ho dosť peňazí. No strela zasiahla neďaleko stojaceho dôstojníka a lepší signál k paľbe siedma kavaléria nepotrebovala. Okamžite začali strieľať hlava-nehlava a bolo im jedno, že aj do vlastných vojakov.
Indiáni sa okamžite rozbehli k hromade zbraní a pokúšali sa brániť, no mužov bolo len asi sto, kým vojakov päťsto. Čierny Kojot sa odplazil do típí, odkiaľ ostreľoval vojakov, no o chvíľu už ležal mŕtvy s množstvom guliek v hrudi. Medzitým vybuchujúce šrapnely vystreľované z diel trhali típí a zasahovali všetko živé. Kosili Indiánov po desiatkach. V prvých sekundách boja vojaci úmyselne zastrelili aj náčelníka Veľkú Nohu, ktorého predtým vyniesli pred stan.
Armáda bola v bojovom tranze, mnohí vojaci systematicky obiehali na koňoch okolo obkľúčených Indiánov a zabíjali aj ženy, deti a starcov, zhrčených dokopy. Hluk streľby privolal zopár desiatok mladých indiánskych mužov z neďalekej rezervačnej správy. Tí mali niekoľko pušiek a lukov a spolu zaútočili na skupinku vojakov, ktorá pred nimi unikla. Muži potom na bojisku našli niekoľko dojčiat, ktoré prišli o matky, zachránili ich a odovzdali iným ženám, aby sa o ne postarali.
Indiánsky medicinman Čierny Jeleň neskôr spomínal: „Videl som ženy, ako sa ukryli pod brehom. Prišli tam vojaci a všetky zastrelili. Neďaleko boli dvaja malí chlapci veľmi statoční. Zastrelili niekoľko vojakov. Videl som novorodenca, ako sa pokúšal sať z prsníka matky, tá však už bola mŕtva. Neskôr som sa po toto dievčatko vrátil a vychovali ho naši ľudia. Zachránili sme štyroch novorodencov."
Bilancia
Celková bilancia bola takmer tristo mŕtvych Indiánov. Na mieste ich síce zomrelo len stopäťdesiattri, ale mnohí ušli a neskôr pomrzli alebo podľahli zraneniam. Vojaci mali dvadsaťpäť mŕtvych (väčšinou zasiahnutých lietajúcimi šrapnelmi z diel) a tridsaťdeväť zranených. Indiáni nemali zbrane a preto im neostalo iné, len utekať. Smrtonosné delá im však nedali šancu a telá mnohých rozmetali na kusy.
Po masakri vojaci odviezli svojich ranených do rezervácie Pine Ridge a jeden oddiel vojakov sa vrátil pozbierať ranených Indiánov. Slnečné počasie sa však zmenilo na snehovú víchricu, a tak sa vrátili až o niekoľko dní po masakri, aby pozbierali groteskne zmrznuté telá (vrátane náčelníka Veľká Noha) a nahádzali ich do spoločného hrobu. Čierny Jeleň: „Pri tomto pohľade som si želal, aby som bol takisto mŕtvy.
Nebolo mi ľúto zavraždených žien a detí, pretože na onom svete im bolo lepšie a boli tam šťastnejší. Chcel som tam byť s nimi. Ale ešte predtým som chcel pomstu. Myslel som na to, že sa možno jedného dňa pomstíme.“ Množstvo indiánskych mužov utieklo z rezervácie Pine Ridge do Badlands, kde sa chceli ukryť a pripraviť na pomstu. Ženy a deti im však mrzli a hladovali v rezervačnej správe, navyše sa dopočuli o ďalších prichádzajúcich vojakoch, a tak sa po nejakom čase definitívne vzdali a odovzdali zbrane. Bolo po všetkom.
Wounded Knee 1973
Vojaci sa neskôr v snahe ospravedlniť krvavé orgie vyhovárali, že oni nevystrelili ako prví. V tom čase však na východe Spojených štátov narastal počet priaznivcov Indiánov, ktorí tlačili, aby sa incident vyšetril a vinníci boli potrestaní. Trápnu bodku za udalosťami urobila americká vláda typickým spôsobom - mnohých účastníkov masakru z radov siedmej kavalérie odmenila medailami za statočnosť.
Masaker pri Wounded Knee nanovo priviedol vzťahy Siouxov a belochov na bod mrazu. Definitívne však ukončil indiánske vojny. Wounded Knee ožilo ešte raz - o 83 rokov neskôr. V roku 1973 sa na tomto mieste dávnej tragédie zhromaždilo niekoľko stoviek príslušníkov Hnutia amerických Indiánov (AIM - American Indian Movement), aby upozornili svet na svoje problémy.
Do konfliktu sa zamiešala OSN, na obrnených vozoch prišlo vojsko, no aj tak to celé trvalo 71 dní. Našťastie zahynulo len niekoľko ľudí (dvaja agenti FBI a jeden Sioux). Konflikt zaplnil titulné stránky novín, problémy v indiánskych rezerváciách však zostali nevyriešené.
Čierny Jeleň: „Nevedel som, koľko našich vtedy pri Wounded Knee zabili. Keď sa dnes pozriem z vysokého kopca svojej staroby, stále vidím povraždené ženy a deti, ako tam ležia zmrznuté na zemi, akoby to bolo včera. A viem, že v tom krvavom blate a snehovej víchrici bolo pochované aj niečo iné. Zomrel tam ľudský sen. Bol to krásny sen... Obruč, ktorá držala národ spolu, pukla. Nie je už žiadny stred a posvätný strom je mŕtvy.“
Autor: Vlado Bis