Manželia Kukanovci – Eduard a Zdenka, s vnučkou. FOTO – ARCHÍV
V tomto modernom bratislavskom dome si kúpili Kukanovci dvojpodlažný byt. Vyšiel ich 4,6 milióna, v majetkovom priznaní ministra ešte stojí, že má garáž v hodnote 250-tisíc korún. Všetko vyfinancovali elegantne – predali v Prahe dom za desať miliónov.
FOTO SME – ROMAN KRPELAN
Šéf slovenskej diplomacie s manželkou (vpravo) a švédsky kráľovský pár. FOTO – ARCHÍV
Eduard Kukan strávil ako diplomat v zahraničí viac než šestnásť rokov. S manželkou pôsobili v troch krajinách a štyroch mestách – Lusaka v Zambii, Addis Abeba v Etiópii a v Spojených štátoch amerických to boli Washington a New York. Sťahovali sa dvadsaťjedenkrát, naposledy si kúpili byt za 4,6 milióna pri bratislavskom Poluse. Manželka ministra zahraničných vecí tak zažila najskôr kopu recepcií a plesov, teraz prežíva najmä čakanie.
Zdenka Kukanová aj preto niesla rozhodnutie Eduarda Kukana vymeniť tridsať rokov diplomacie za vrcholovú politiku ťažko: „Bola som veľmi nešťastná. A doteraz nie som rada.“ Teší sa na koniec funkčného obdobia ministra, ktorý odchádza z domu ráno o siedmej a vracia sa zvyčajne po večeri.
A najradšej by ho nevidela ani v OSN, ani v Európskej únii, ale: „Doma. V kuchyni. Rád upratuje špajzu, je veľmi poriadkumilovný,“ smeje sa. Slovo „doma“ ale vyslovuje so všetkou vážnosťou. Keď sú tam sami dvaja, vedia si to vychutnať: „Zapálime sviečky, uvarím jedlo, ktoré má rád, dáme si šampanské. Manžel trochu, ja dopijem zvyšok.“ (Smiech.)
„A keby ste videli jeho pracovný stôl! Všetko v zákryte, ceruzky musia stáť v stojane zastrúhaným koncom hore. Ale v práci sa mu to hodí. Rovnako dôkladne sa pripravuje na všetky zasadnutia.“
Byt – za čisté peniaze
Natrvalo sa presťahovali do Bratislavy v roku 1994, keď sa stal ministrom zahraničných vecí vo vláde Jozefa Moravčíka: „Jediným problémom bolo, že sme nemali kde bývať. Tri mesiace sme strávili na Bôriku, ale bolo to hrozné.“ Neskôr si za desaťtisíc mesačne prenajali služobný byt. Ten vyvolal aféru: „Vraj sme ho po odchode manžela z ministerstva používali neoprávnene, ale zmluva bola na dobu neurčitú. Veľmi sa ma to vtedy dotklo.“ Vrcholom ľadovca bola kritika ich nového bytu pri bratislavskom Poluse. „Stál 4,6 milióna a kúpili sme ho z peňazí z predaja nášho pražského domu. Dostali sme zaň desať miliónov, ale aj to niekomu prekážalo!“
Dvojpodlažný byt s rozlohou 154 metrov štvorcových je situovaný na posledných dvoch poschodiach modernej novostavby. Na spodnom podlaží je moderná kuchyňa, kúpeľňa a priestranná obývačka, na hornom spálňa, ministrova pracovňa, hosťovská izba, jedna menšia a jedna väčšia kúpeľňa, zimná záhrada a terasa s balkónom.
Zambia
Zdenka Kukanová sa zoznámila so svojím budúcim manželom na pražskom ministerstve zahraničných vecí. Vo vtedajšom hlavnom meste strávila detstvo aj pubertu: „Dohodili mi ho kamarátky. Vraveli, že by sme sa k sebe hodili. Ja som mala devätnásť, on už dvadsaťsedem.“
Očaril ju tým, že dobre vyzeral: „V takom veku ešte nepremýšľate o tom, či je niekto čestný. To ma nezaujímalo. Veľmi mi imponovalo, že bol galantný a skromný. Zostalo mu to doteraz.“
Príbeh ako vystrihnutý z červenej knižnice pokračoval v malom pražskom dvojizbovom byte. Po narodení dcéry v ňom bývali spolu s rodičmi a bratom nevesty. Ani neskoršia adresa v rodičovskom dome manžela v Šali nebola pre nich vykúpením. Záchrana prišla v podobe pozvánky do Zambie – na africkom kontinente čakali manželov pozície atašé a sekretárky veľvyslanectva: „Bol to krst ohňom. Mala som deväťmesačnú dcéru, nevedela som variť, musela som rozdávať príkazy sluhovi a záhradníkovi, robila som aj tú sekretárku. Knižná znalosť angličtiny mi spočiatku na sebavedomí nepridávala.“
Keď zazvonil telefón, dostávala panický strach. Nerozumela ani slovo: „Jazyky nie sú mojou doménou. Zať z Košíc doteraz žasne nad úrovňou mojej slovenčiny. Som skôr technický typ.“
Na SVŠ-ke sa okrem iného vyučila za murára a sústružníka. Doteraz vie podať výklad o tom, ako sa nahadzuje malta a čo znamená, keď na aute klepú ventily. V Zambii jej to však veľmi nepomohlo, prišla tam takmer o život: „Chytila som tam salmonelózu. Myslela som, že je to moja posledná hodina. Schudla som na štyridsaťdeväť kilogramov a ďalších päť rokov som nemohla pribrať. Teraz bojujem opačne.“
Etiópia
V Afrike zastihol Kukanovcov august 1968. „Dostalo sa k nám len minimum informácií. Ľudia boli znepokojení, chodili za nami a pýtali sa, čo s nimi bude.“ Chargé d‘affaires odišiel na dovolenku a už sa nevrátil, Kukan v miestnej televízii vyhlásil, že vojská Varšavskej zmluvy porušili suverenitu nášho štátu: „Chvalabohu, doma sa o tom nikto nedozvedel.“
Na Etiópiu má najhoršie spomienky. Okrem toho, že sa tam bojovalo a vládlo stanné právo, vtedajšie zákony nedovoľovali vziať do cudziny dieťa staršie ako pätnásť rokov. „Pre rodiny to bolo doslova likvidačné. Nechajte dieťa samé doma, keď má pätnásť rokov! My sme syna nechali a doplatili sme na to.“ Saša je podľa mamy veľmi svojský, aj keď nadaný. Nepovažoval za potrebné chodiť do školy. Dohľad babičiek na živého vnuka nestačil: „Ešteže dcéra Soňa bola zodpovednejšia.“
Dnes žijú obaja so svojimi rodinami v Prahe.
Rozdelenie ČSFR
Keď sa delilo Česko-Slovensko, boli Kukanovci v USA. Krátko po nežnej revolúcii sa stal Eduard Kukan veľvyslancom Stálej misie ČSFR pri OSN v New Yorku: „Manžel vtedy zostal v USA a ja som cestovala domov. Sami so synom sme si pustili televíziu, buchli jednu raketu a šli spať.“ To, čo nasledovalo, ich v praktickom živote zaskočilo.
V roku 1994 sa prisťahovala s manželom na Slovensko ako cudzinka. Musela si v Bratislave platiť poistenie cudzinca a v Česku ho musela zasa platiť zo zákona. Keď cestovala autobusom do Rakúska, cestovný lístok s českým pasom ju stál trojnásobok ceny pre Slováka. Aj Slovák v Česku, ak nemal české občianstvo, žil ako cudzinec.
Tak zbalili kufre. Chcete vedieť, za akú rýchlosť to Zdenka Kukanová zvládne? „Do New Yorku za dvadsať minút. Kredit kartu a…. to máte všetko.“ Balenie batožín prirovnáva k získanému reflexu. Za celú kariéru zabudla zabaliť len dve veci – raz manžetové gombičky a nedávno, do Trenčianskych Teplíc, kravatu. Zachránil ho šéf protokolu, ktorý mal jednu navy- še.
A bez čoho by minister zahraničných vecí nedokázal žiť? „Asi bezo mňa. (Smiech.) A bez tenisu. Golf ho neláka, ten nemá drajv. Má tiež peknú zbierku vín.“
JANA KOLLÁROVÁ
