MINSK. Stanislav Šuškievič ako najvyšší predstaviteľ Bieloruskej socialistickej republiky bol jedným z troch signatárov dohody, ktorá 8. decembra 1991 spečatila zánik Sovietskeho zväzu po takmer 70 rokoch jeho existencie. Zároveň bol predchodcom vo funkcii súčasného bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka, ktorý si vyslúžil prezývku posledný diktátor Európy. Tesne pred prezidentskými voľbami v Bielorusku poskytol S. Šuškievič pre TASR exkluzívny rozhovor.
-Ako sa s odstupom času pozeráte na historickú udalosť z Bielovežského pralesa, kde ste spolu s prezidentmi Ruska a Ukrajiny, B. Jeľcinom a L. Kravčukom, podpísali zánik Sovietskeho zväzu?-
Považujem to za jeden zo svojich najdôležitejších politických úspechov. Som veľmi hrdý a dokonca aj prekvapený, že sa podarilo prakticky za jednu noc vypracovať ideálny dokument v diplomatickom, politickom a právnom význame. Túto dohodu, ktorá umožnila transformovať Sovietsky zväz (ZSSR) na Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ), označil celý rad politológov za vrchol diplomacie minulého storočia. Aj mňa presvedčili o tom, že je to skutočne tak. Legitímnu metódu transformácie ZSSR na SNŠ vtedy nikto neočakával.
-Bolo nevyhnutné k tomuto kroku pristúpiť? Mnohí ho z odstupom času kritizovali ako unáhlený...-
Áno, existujú ľudia, ktorí zaujali kritický postoj k danej skutočnosti. Chcel by som však pripomenúť, že ZSSR sa definitívne nerozpadol po podpísaní Bielovežského dokumentu, ale podstatne skôr, už po pokuse o štátny prevrat v auguste 1991. Bielovežská dohoda nie je len právne konštatovanie rozpadu ZSSR, ale aj dokument o vytvorení čo najtesnejšieho spojenia vzniknuvších nezávislých štátov. Chcem sa vyhnúť prirovnaniam, ale spomeňte si na dramatický rozpad Juhoslávie, na vzájomné násilné národnostné a náboženské strety, na početné ľudské obete. Pokiaľ ide o starších ľudí, niektorí z nich sa ani neusilujú prispôsobiť sa a myslieť novým spôsobom. Je im smutno za princípmi, ktoré sa síce oficiálne deklarovali v ZSSR, ale zabudli na to, že ich nedodržiavali v prvom rade predstavitelia moci. Niektorí ľudia si pamätajú na lacné potraviny na lístky, ale zabudli na gulag a na smrť mnohých veľmi čestných nevinných ľudí. Zabudli na etnické čistky, na vysídľovanie pôvodných národov z ich území pre slávu ideí kasárenského komunizmu, pre stabilizáciu a upevnenie väznice národov, ktorou ZSSR v skutočnosti bol. Napriek tomu, existujú aj veľmi mladí ľudia, ktorí so smútkom vnímajú rozpad ZSSR. Tí jednoducho absolútne nevedia, čo znamenal ZSSR. V poslednom období som mal viacero prednášok v Rusku a ďalších postsovietskych republikách. Po hodine či 90 minútach otvoreného dialógu nezostal prakticky nikto, kto by odsudzoval Bielovežskú dohodu. Je to dôsledok veľmi jednoduchej príčiny. Jej obsah málokto pozná, lebo ju prakticky nikto nečítal. Zabudli sme na svoju povinnosť. Ľuďom treba pripomínať, čo sa stalo a prinášať im pravdu o histórii v časoch existencie ZSSR. Pripomínať im podstatu osudových rozhodnutí, ktoré naďalej v maximálne poprekrúcanej podobe predkladajú skúsení "obhajcovia šťastia ľudu", ktorými sú v prvom rade komunisti starého razenia.
-Boli ste de facto prvým bieloruským prezidentom. Ako si spomínate na toto obdobie? Čo by ste na ňom vyzdvihli a kde ste, naopak, v minulosti urobili chyby?-
Myslím si, že išlo najmä o jednu chybu. Tou bolo nedostatočné zhodnotenie revizionistických zámerov komunistov, ktorí sa len krátke obdobie tvárili ako stúpenci demokracie a ľudských práv. To obdobie trvalo od augustového pokusu o prevrat až po moment, keď si uvedomili, že postupná transformácia sa nutne spája s dočasným zhoršením života ľudí ("šok" - v interpretácii významného poľského ekonóma Leszka Balcerwicza). My sme na rozdiel od Balcerowicza a jeho stúpencov v Poľsku nedostatočne objasňovali ľuďom, že pokles je len dočasný a situácia sa určite zlepší. Boli sme dobrými reformátormi, ale zlými liečiteľmi. Všetko najťažšie, čo bolo potrebné urobiť pre reformu, sme začali robiť. A mnohé sme aj dokončili. Lenže, napríklad privatizáciu a transformáciu poľnohospodárstva v Bielorusku komunisti obrátili späť. Bolo to v záujme predovšetkým tzv. "červených statkárov" - bývalých a súčasných predsedov kolchozov, ktorí neriadia, ale priam vládnu vo väčšine kolchozov Bieloruska a dožadujú sa štátnych dotácií, aby zachovali svoje nerentabilné družstvá. Reforma bude nevyhnutná. To znamená, že isté krátkodobé zhoršenie ("šok") pred spoľahlivým stabilným zlepšením bude nevyhnutné bez ohľadu na to, kto bude v Bielorusku pri moci.
-Aký bol hlavný dôvod, ktorý vyniesol A. Lukašenka k moci?-
Hlavným dôvodom bol populizmus. Dokonca aj predseda vlády Vjačeslav Kebič, na ktorého sa orientovala stará nomenklatúra, chápal, čo sa dá dosiahnuť za krátky čas a čo nie. Preto seriózni a poriadni ľudia, väčšina kandidátov na prezidenta krajiny, nemohli občanom sľubovať hory-doly. Lukašenko to nechápal a, žiaľ, nechápe ani dnes. Jednoducho sa mu podarilo trošku zlepšiť systém kolchozov a štátneho plánovania. Ľuďom však sľuboval, to opakujem, hory-doly. Mnohí mu uverili. Propaganda sústavne vychvaľuje Lukašenkovu činnosť, ale, našťastie, existujú jednoduché fakty, ktoré všetci chápu, a tie preukazujú, že Bielorusko je nielen posledná diktatúra v Európe, ale aj krajina s najkratšou priemernou dĺžkou života na starom kontinente. Jeho národná mena sa znehodnotila tisíckrát v porovnaní s ruskou menou. V čase zavedenia sa jeden bieloruský rubeľ vymieňal za 10 ruských. V súčasnosti za 100 bieloruských dostanete jediný ruský rubeľ.
-Ako hodnotíte Lukašenkovu vládu? Vidíte na nej aj pozitívne rysy?-
Ako som spomínal, pozitívom je isté zlepšenie kolchozného systému. Na druhej strane v Bielorusku existuje najpočetnejší represívny aparát v Európe. Minimálne 1500 členov silových rezortov, teda milicionárov a príslušníkov jednotiek špeciálneho určenia, na 100.000 obyvateľov. Dokonca aj v Rusku, ktoré je na druhom mieste, majú v tomto pomere len 1000 "silovikov".
-O týždeň, 19. decembra budú v Bielorusku prezidentské voľby. V čom budú iné v porovnaní s predchádzajúcimi?-
V inej dekorácií, no praktiky sú veľmi podobné. Ako kandidáti na prezidenta boli zaregistrovaní dokonca aj tí, ktorým sa nepodarilo získať 100.000 podpisov, hoci o falšovaní sa vie. Vo volebných komisiách nie sú zástupcovia kandidátov na prezidenta a verejnosti. Sú v nich len funkcionári moci. Podmienky na falšovanie výsledkov volieb sú rovnaké, ako boli aj v predchádzajúcich takzvaných voľbách. Na čele Centrálnej volebnej komisie je osoba, ktorá je podozrivá z trestnej činnosti. Dokonca ani keby chcela, nedokáže zabezpečiť korektné sčítanie hlasov. Podľa jej inštrukcií pozorovatelia nebudú mať možnosť pozrieť sa na volebné lístky vhodené do schránok na hlasovanie.
-Kto je podľa vás najsilnejší opozičný kandidát?-
Nebudem hodnotiť kandidátov. Aj preto, lebo všetci, okrem jedného, sú v opozícii k Lukašenkovi. Teda majú rovnaký názor, ako väčšina ľudí v Bielorusku, ktorí nielenže Lukašenka majú vyše hlavy, ale väčšina ho dokonca nenávidí. Napriek tomu podmienky vytvorené pre takzvané voľby sú rovnaké ako v minulosti. Falšovanie môže byť také veľké, nakoľko to bude potrebné.
-Je známe, že podporujete kandidáta Andreja Sannikova. Prečo?-
Mohol by som na túto otázku odpovedať veľmi dlho. Okrem množstva kladných vlastností má však niečo, čo nemá ani jeden skutočne opozičný kandidát - dobré vzdelanie v oblasti politiky a riadenia. Čo je najdôležitejšie, je schopný bez pomoci poradcov, medzi ktorých sa vždy môžu votrieť nedostatočne profesionálne pripravení ľudia, sformovať vládu a pritom neopovrhovať ľuďmi, ktorí sú teraz nútení spolupracovať s Lukašenkom.
-Vidíte šancu, že by tieto voľby mohol A. Lukašenko prehrať?-
Ak by taká šanca neexistovala, nevstúpil by som aktívne do predvolebnej kampane. Nádej žije, no protistojace sily sú mimoriadne silné. Najväčšie obavy vo mne vyvoláva skutočnosť, že dokonca aj najhorlivejší a zjavní odporcovia Lukašenka uverili vyjadreniam niektorých ruských politikov a nadobudli presvedčenie, že ruská moc je proti Lukašenkovi. Nie je to tak. Slová prezidenta Dmitrija Medvedeva sú pekné, no bojím sa však, že sú len ilustráciou vnútorných protirečení v ruskej politike. Inak by nemohol veľvyslanec Ruskej federácie v Bielorusku teraz cestovať po Rusku a tvrdiť, že je presvedčený o drvivom víťazstve Lukašenka vo voľbách. Predseda ruskej vlády Vladimir Putin by nemohol (dva dni po tom, ako prezident Dmitrij Medvedev vystúpil s prejavom, v ktorom odsúdil Lukašenka!) chváliť Minsk za konštruktívny postoj na rozhovoroch o zavedení spoločnej meny, v skutočnosti ruskej, v Bielorusku.
-Ako hodnotíte úlohu Ruska, USA, OBSE a Európskej únie v nadchádzajúcich prezidentských voľbách?-
Ruská inteligencia je solidárna s bieloruskou demokratickou opozíciou. Presvedčil som sa o tom minulý mesiac v Moskve, Sankt Peterburgu, na Urale a na mnohých ďalších miestach. Ruskej moci však Lukašenko vyhovuje. S ním sa dá ľahšie dohodnúť, ako vnucovať svoj vlastný ruský názor, napríklad demokraticky zvolenému bieloruskému parlamentu. Západ predstavuje osobitný problém. Pre bieloruskú opozíciu Západ dlhé roky predstavoval meradlo poriadku, ľudskosti, rešpektovania ľudských práv a morálky. Od roku 2006 lídri Európskej únie a najvyšší cirkevní predstavitelia to už nepotvrdzujú. Skôr dávajú najavo, že to nie je tak. Pragmatické a prízemné záujmy postavili mnohí nad princípy európskej morálky, nad kresťanskú morálku. USA sú veľmi dôsledné vo svojej zahraničnej politike a lepšie, ako ktokoľvek iný, vedia, kto je Lukašenko a kde je jeho miesto. Ich konkrétne kroky to potvrdzujú. Bol by som rád, ak by s nimi prejavila solidárnosť Európa. Všetky európske sankcie proti Lukašenkovmu režimu sa ukázali ako bezzubé a únia z toho dokonca viní bieloruskú opozíciu. Americké volebné sankcie priviedli Lukašenkov režim do stavu šialenstva. To znamená, že boli presné a nasmerované na najcitlivejšie miesta diktátorského režimu. Viedlo to k verejnej demonštrácii Lukašenkovho hnevu vyhnaniu amerického veľvyslanca z Bieloruska.
-Dá sa očakávať, že ľudia v Bielorusku pôjdu do ulíc, ak by sa ukázalo, že voľby boli sfalšované?-
Som si absolútne istý, že k falšovaniu dôjde, či už ľudia budú v uliciach alebo nie.
-Veríte, že z Bieloruska sa napriek vývoju v posledných rokoch môže stať demokratický štát?-
Napriek všetkému som presvedčený, že už čoskoro Bielorusko bude možné označiť za právny štát, v ktorom ľudské práva a demokracia budú sláviť úspech. Už dávno sme dozreli na takú zmenu.
Rozhovor so Stanislavom Šuškievičom pripravil pre TASR Pavol Demeš. Ide o súčasť multimediálneho projektu "Osobnosti: Tváre a myšlienky", v rámci ktorého TASR prináša každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobnosti slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života. Už o týždeň prinesie TASR rozhovor so slovenským spisovateľom Ľubomírom Feldekom.
