Ničivý požiar, ktorý minulý týždeň zachvátil jeden z najkrajších lesov Izraela, krajine opäť pripomenul jej zraniteľnosť.
A falošný pocit bezpečnosti, ktorý majú poskytovať miliónové stíhačky zo Spojených štátov.
Tá faloš sa úplne odkryla, keď človek videl, v akých prastarých autách prišli hasiť požiar, čo konzumoval bezmocný zoschnutý les. Bolo to fiasko.
A hanba, lebo Izrael nie je krajina tretieho sveta, ktorá na základný servis pre svojich občanov jednoducho nemá. Izraelčania sa radi hrdia tým, ako sa ich krajine napriek všetkému darí. Nedarí. Ani len uhasiť požiar.
Ale bola to lekcia. A všetci dúfame, že bude znamenať aj to, že sa hasičom nakúpi nové vybavenie, zmenia sa pravidlá na koordináciu hasičských zborov a politici pochopia, že oheň je rovnako ničivá zbraň ako tie konvenčné.
Oheň, boj s ním a očakávané niekoľkoročné vyrovnávanie so škodami, Izrael opäť nespojil. Nenastala obvyklá fáza, keď sa ľudia vyšpičkujú, aby spolu ešte niečo zachránili, aby si pomohli. Namiesto toho prišli sváry, na koho hodiť vinu. A do toho ešte skutočne neprehliadnuteľné výkriky niektorých náboženských lídrov.
Vplyvný rabín Ovadia Josef napríklad vyhlásil, že oheň je trestom za to, ako ľudia nedodržiavajú sabat. Jeho výrok bol necitlivý a mimoriadne zraňujúci. Veď medzi obeťami požiaru, či tými, čo prišli o strechu nad hlavou, boli určite aj takí, čo sabat dodržujú.
Tak ako k tomu podľa zvláštnej logiky Ovadiu Josefa prišli? Chce azda ctihodný rabín povedať, že jeho náboženstvo uznáva kolektívnu vinu? Neboli v Starom zákone príbehy o tom, ako Boh vystríhal spravodlivých, keď sa chystal potrestať nespravodlivých?
Určite nemám také znalosti náboženstva ako rabín Josef. Ale jedno viem určite: svojimi výrokmi judaizmu dobre nerobí. Čo mu ale ide dobre, je to, že takýmito bonmotmi odvracia pozornosť od zodpovednosti za zlý finančný stav hasičského zboru, ktorá padá hlavne na jeho protežanta vo vláde.
