Prečo Slováci nevolia pápeža?

Zbor kardinálov je jedným z najelitnejších klubov na svete. Volí pápeža a radí mu v kľúčových záležitostiach.

„Habemus papam. Máme pápeža." Týmito slovami sa veriacim po celom svete predstavuje novozvolený pápež. Ak by sa voľba pápeža, teda konkláve konalo v najbližších týždňoch, stručný profil novej hlavy cirkvi by vyzeral asi takto - pochádza z Talianska, má približne 73 rokov a nezastáva žiadnu významnú funkciu vo Vatikáne. Samozrejme, platilo by to len vtedy, ak by sa voľba kardinálov zhodovala so štatistickými výpočtami. Tie hovoria aj o tom, že pätina súčasných kardinálov pochádza z Talianska.

Veľkú zásluhu na tom má pápež Benedikt XVI., ktorý doteraz vymenoval 62 kardinálov, z toho až 19 rodených Talianov. Dominancia talianskych kardinálov je historickou záležitosťou, zloženie kardinálskeho zboru však vôbec neodráža situáciu v katolíckom svete. Kým väčšina z 1,2 miliardy katolíkov žije na južnej pologuli, medzi kardinálmi po Talianoch dominujú Američania a Španieli. Podľa prepočtov vatikanistu Anuru Gurugeho majú najväčšie katolícke krajiny, Brazília, Mexiko a Filipíny, v ktorých žije štvrtina katolíckej populácie, spolu len 16 kardinálov.

Voliť, spravovať a radiť

V prípadnej voľbe pápeža by ešte stále mali prevahu kardináli menovaní Jánom Pavlom II., ktorých je 71 oproti 50 kardinálom Benedikta XVI. Práve voľba hlavy katolíkov je najsledovanejšou úlohou kardinálov. Podľa nariadenia pápeža Pavla VI. z roku 1970 sa však môžu konkláve zúčastňovať len kardináli pod 80 rokov. Momentálne ich je 121 napriek tomu, že Pavol VI. stanovil ich maximálny počet na 120.

Benedikt XVI. toto pravidlo neporušil ako prvý. Po poslednom konzistóriu počas pontifikátu Jána Pavla II. v roku 2003 sa ich počet vyšplhal až na 135. Zo strany Benedikta XVI. však ide o pragmatický ťah. Už koncom januára dosiahne francúzsky kardinál Bernard Louis Auguste Paul Panafieu 80 rokov, čím počet kardinálov - voličov klesne na predpísanú úroveň.

Kardináli pomáhajú pápežovi aj pri vedení cirkvi. Časť z nich pôsobí v svetových metropolách ako miestni arcibiskupi, ďalší majú popredné pozície v rímskej kúrii, čo je komplex inštitúcií zodpovedných za jednotlivé oblasti života cirkvi.

„Úloha kardinálov ako spolupracovníkov pápeža nie je ale obmedzená na zastávanie šéfovských miest vo vatikánskych úradoch. Plnia tiež funkciu radcov, často neformálne, ale pravidelne tiež v inštitucionálnom rámci kardinálskeho kolégia. Kolégium sa schádza na zasadaniach, ktoré sa nazývajú konzistórium," vysvetľuje v knihe Fenomén Vatikán František X. Halas, československý a neskôr český veľvyslanec pri Svätej stolici.

Porady s pápežom

Konzistórium sa vo Vatikáne konalo aj pred niekoľkými týždňami. Jeho priebeh však prekryl mediálny hrmot okolo vyjadrení Benedikta XVI. k používaniu prezervatívov v jeho novej knihe Svetlo sveta. Pápež sa počas konzistória s kardinálmi radil za zatvorenými dverami napríklad o reakcii cirkvi na sexuálne škandály, prijímaní anglikánov do katolíckej cirkvi či o náboženskej slobode vo svete.

Pri tejto príležitosti Benedikt XVI. menoval 24 nových kardinálov. „Tých, ktorí majú byť povýšení na kardinálov, si rímsky veľkňaz slobodne vyberá spomedzi mužov ustanovených aspoň v posvätnom ráde presbyterátu, ktorí mimoriadne vynikajú učenosťou, mravmi, nábožnosťou, ako aj rozumnosťou v spravovaní vecí," nariaďuje Kódex kánonického práva.

Vo svojej kázni pápež novým kardinálom zdôraznil, že „primátom pred Bohom nie je panovanie, ale služba" a odovzdal im červené kardinálske birety (v minulosti nosili kardináli široký klobúk), prstene ako symbol ich zväzku s Kristom a cirkvou a buly, ktorou každému z nich pridelil jeden z rímskych kostolov.

Tým boli novovymenovaní kardináli začlenení medzi rímske duchovenstvo, ktorého zástupcovia si v minulosti priamo volili rímskeho biskupa. Voľba pápeža kardinálmi je len nadviazaním na túto tradíciu. Každý z novovymenovaných kardinálov sa zároveň automaticky stáva občanom Vatikánu a držiteľom diplomatického pasu.

Kódex kánonického práva pripúšťa možnosť menovať nového kardinála aj „in pectore", čo znamená, že jeho meno zostáva z nejakého dôvodu, väčšinou kvôli politickej situácii v jeho krajine, utajené. Túto možnosť využil Benedikt XVI. iba raz. Rovnakým spôsobom bol pred rokom 1989 menovaný aj známy český kardinál František Tomášek.

História purpuru

Dejiny kardinálskeho zboru siahajú až do prvého tisícročia cirkvi. „Zhruba od 4. storočia pápež zveroval okruhu kňazov, ktorí ho obklopovali, osobitné liturgické, administratívne či diplomatické úlohy. Od 7. storočia sa títo kňazi nazývali cardinales a boli úzko spojení so všeobecnou cirkevnou správou," hovorí cirkevný historik Peter Olexák. Výsada voliť pápeža patrí výhradne kardinálom až od roku 1059. „Od 12. storočia sa hovorí už o posvätnom kardinálskom kolégiu," dodáva Olexák.

V 13. - 15. storočí ich počet nepresahoval číslo 30. Pius V., pápež v druhej polovici 16. storočia, zvýšil ich počet na 70, čo zrušil až pápež Ján XXIII. v polovici 20. storočia. Ten aj určil, že každý kardinál musí prijať biskupskú vysviacku. Aj tu však existujú výnimky. Nedávno zosnulý český kardinál Tomáš Špidlík biskupskú vysviacku nikdy neprijal.

Slováci bez voliteľa

Medzi nositeľmi purpuru sú momentálne aj dvaja Slováci - bývalý prefekt vatikánskej Kongregácie pre evanjelizáciu národov Jozef Tomko a bývalý nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec. Keďže obaja majú takmer 87 rokov, Slovensko už dlhšiu dobu nemá, ako jeden z mála európskych národov, kardinála - voliteľa. Zaujímavosťou je, že ani Tomko, ani Korec sa nikdy nezúčastnili voľby pápeža. Oboch za kardinálov menoval Ján Pavol II., po smrti ktorého už mali vyše 80 rokov, a tak nemohli vstúpiť do konkláve, z ktorého vzišiel pápež Benedikt XVI.

Korec a Tomko sú zároveň jedinými slovenskými kardinálmi v novodobých dejinách. Podľa Olexáka v minulosti pochádzali zo Slovenska aj ďalší štyria kardináli: Jozef Samassa, Ján Černoch, Ján Krstiteľ Scitovský a Alexander Rudnay. Len poslední dvaja však oficiálne deklarovali slovenskú národnosť. Viacerí kardináli neslovenského pôvodu v minulosti pôsobili aj ako trnavskí arcibiskupi.

Napriek tomu, že práve „slovenský Rím" má istú tradíciu arcibiskupov s kardinálskou hodnosťou, po roku 1989 Ján Pavol II. neudelil „kardinálsky klobúk" trnavskému arcibiskupovi Jánovi Sokolovi, ale odporcovi režimu a nitrianskemu biskupovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi.

Či je na obzore nový slovenský kardinál, nevedno. Vatikánska politika je v personálnych záležitostiach ešte menej čitateľná ako medzinárodná. Zo slovenských biskupov majú dnes vo Vatikáne najvážnejšie postavenie gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ, ktorý je od minulého roka sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi a bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský, predseda KBS a momentálne aj sudca Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Obaja arcibiskupi sú však príliš mladí a ani jeden z postov, ktorý zastávajú, nie je priamo spojený s kardinálskym titulom.