Keď minulý týždeň v jednej z izraelských materských škôl oslavovali v predstihu chanuku, medzi malými Izraelčanmi sa tmolili aj traja svetlovlasí Fíni, ktorých rodičov do Izraela vyslala ich firma. Spolu s ostatnými deťmi spievali chanukové piesne, najedli sa šišiek a rozprávali rodičom príbeh o tom, ako Boh pomohol Makabejcom tak, že im vyčaroval z trochy oleja do lampy oleja toľko, že im vydržal osem dní.
To všetko v škôlke spravovanej radnicou, v meste a v štáte, kde nie sú všetci židia a kde by napríklad ateisti mohli mať problém s tou časťou príbehu, ktorá hovorí o zázraku.
Hoci má Izrael viac-menej všetky znaky západných demokracií, náboženstvo (niekto by povedal tradícia) je tu do fungovania krajiny vrastené oveľa výraznejšie ako v Európe a zrejme aj Amerike. Z toho je zrejmé, že otázky, či je škôlkarská chanuková párty "politicky korektná", by drvivá väčšina Izraelčanov označila za nezmysel.
Citlivá téma
Sú však situácie, keď nejde o škôlkarské mecheche a šišky. Vplyv náboženstva či skôr jeho predstaviteľov na chod štátu je v Izraeli citlivá téma. A krajinu rozdeľujúca.
Nedávno zverejnili izraelské médiá prieskum verejnej mienky, podľa ktorého osemdesiatim percentám sekulárnych Izraelčanov prekáža miera prepojenia štátu a náboženstva a chceli by širšiu náboženskú slobodu. Naopak, 91 percent ortodoxných si myslí, že štát je až príliš pluralistický a benevolentný.
Izrael vo svojej deklarácii nezávislosti píše, že je židovským štátom a je tiež jedinou krajinou na svete, kde majú vyznávači judaizmu majoritu. A tiež krajinou, kde majú rabíni monopol na veľa vecí, ktoré v tradičných demokraciách zabezpečuje štát alebo samospráva.
V Izraeli neexistuje civilný sobáš ani rozvod pre židovské páry a páry, kde je jeden z partnerov žid a druhý nie. (Izraelskí moslimovia a kresťania môžu mať tiež len náboženský sobáš.) Len pred niekoľkými týždňami prijali zákon, podľa ktorého civilný sobáš na izraelskej pôde povolia párom, kde ani jeden z dvojice nie je žid. Takýchto prípadov je však málo.
Izraelčania, ktorí sa nemôžu alebo nechcú brať pred rabínom, sa sobášia v cudzine. Na Cypre, lebo je blízko, alebo v Paraguaji, kde sa nevyžaduje prítomnosť páru.
Keď si otvoríte ruské noviny v Izraeli, nájdete tam desiatky inzerátov ponúkajúcich svadbu v zahraničí. Práve ruskí imigranti, ktorí často nie sú židmi podľa náboženského práva halacha (židom je len ten, kto sa narodil židovke alebo konvertoval), asi najviac trpia monopolom rabínov.
Všetko by sa mohlo zmeniť, ak by sa zjednodušil proces konverzie na judaizmus. To by však museli ustúpiť ortodoxní rabíni, ktorí si ho sprivatizovali a ktorí ho pre potenciálnych židov komplikujú, ako sa dá. Judaizmus nie je misionárskym náboženstvom. Ľudí od konverzie skôr odrádza. Ale k tým, čo sa nedali znechutiť a do konverzie išli, prechováva tradične veľkú úctu.
Moc rabínov
V Izraeli však ide o niečo viac ako o konverzie. Ak by ortodoxní rabíni ustúpili a súhlasili s tým, aby konverzie mohli vykonávať aj reformní rabíni, prišli by o svoju moc.
Tú si v štáte držia prakticky od jeho vzniku, keď s vtedajším premiérom Davidom Ben Gurionom podpísali pakt o tom, že Izrael nebude teokraciou, ale mnohé aspekty židovského náboženstva sa stanú oficiálnymi. Šabat sa stal dňom odpočinku, kóšer kuchyňa povinnou pre vládne inštitúcie a organizácie, rabínske úrady dostali moc nad rodinnými záležitosťami a náboženský sektor si uchoval autonómiu v školstve.
Dňami pracovného voľna sa tiež stali takmer všetky židovské sviatky, židovské náboženské symboly sú súčasťou zariadenia mnohých oficiálnych inštitúcií. Náboženský sviatok, nie ekonomické a praktické dôvody, v Izraeli určuje aj to, kedy sa začne zimný a letný čas.
Je zrejmé, že mnohým Izraelčanom sa zdá takýto prienik štátu a náboženstva nepatričný. Napriek tomu aj títo Izraelčania navštívia aspoň raz do roka synagógu, dodržujú pôst na deň zmierenia, počas sviatku pesach jedia macesy a na chanuku šišky, stavajú prístrešky na sviatok stánkov (sukkot), nechávajú svojim synom urobiť obriezku a deti uvádzajú do sveta dospelých pri náboženskom obrade. A keď im zomrie niekto v rodine, držia zaňho smútok podľa náboženských pravidiel.
Pritom všetkom nemusia držať kóšer kuchyňu ani šabat, nosiť jarmulku alebo zahaľujúce oblečenie. Títo Izraelčania vnímajú náboženstvo ako súčasť svojej identity, tradíciu, to, čo židov robí židmi.
Politická elita zaostáva
Sekulárni Izraelčania ale nechcú, aby im niekto určoval, do akej miery majú byť nábožní, aby len jedna vetva judaizmu rozhodovala o tom, kto je a kto nie je dobrý žid a aby sa z viery, ktorá by ľuďom mala prinášať skôr uvoľnenie a útechu, stalo neznesiteľné bremeno povinností a v 21. storočí aj nezmyselných pravidiel.
Na čo je pripravená verejnosť, však politická elita nestačí. V Izraeli sa nenašla reálna politická skupina, ktorá by otvorila Ben Gurionov pakt s ortodoxnými. Svojho času vznikla liberálna politická strana, čo mala niečo také v programe. Získala relatívne veľa hlasov, ale v parlamente prežila len jedno funkčné obdobie. Lebo neurobila nič. Náboženské politické strany sú malé, ale tradične rozhodujú, kto zostaví vládu. Lebo ich podporu potrebuje každý.
Izrael je jedinou demokraciou na Blízkom východe, ale existujú názory, že mu to kazí práve silný vplyv náboženstva. Sú extrémisti, čo hovoria, že Izrael je na ceste k teokracii. Zaiste, v niektorých štvrtiach Jeruzalema alebo Bnei Barak, kde sa muži vozia v prednej časti autobusu a ženy v zadnej a kde hádžu kamene na tých, čo nedodržujú šabat, to tak môže vyzerať. Izrael je však oveľa pestrofarebnejší ako čierne teokracie. Práve teraz hľadá cestu, ako uchovať tisícročné tradície a reflektovať súčasnosť a potreby dnešných ľudí.
Je zrejmé, že súčasný model je neudržateľný, lebo okrem iného stojí veľké peniaze v podobe podpôr pre ultraortodoxné mnohodetné rodiny, ktorých otcovia nepracujú, lebo sa celý život vzdelávajú v náboženských inštitúciách.
A buď svetlo
Možno dnešní škôlkari, ktorí na chanukovej oslave tak silno kričali "Zmizni, tma" sú generáciou, ktorá bude žiť v krajine, z ktorej vymizne zbytočné napätie medzi sekulárnymi a nábožnými občanmi. Kde sa vyjasnia pravidlá a kde sa bude akceptovať aj svadba či konverzia pred "liberálnejším" rabínom a kde sa aj deti z nábožných rodín naučia matematiku a angličtinu tak, aby si raz, ak budú chcieť, mohli nájsť dobre platenú prácu.
A možno nie. Možno ani táto generácia na to nenájde silu. Potom bude Izrael potrebovať zázrak. Taký, aký Boh urobil na sviatok chanuka. Keď takmer z ničoho urobil veľa. A z tmy bolo svetlo.
Čo je chanuka
* Známy židovský sviatok chanuka - slávnosť svetiel - trvá osem dní. Je to spomienka na víťazné povstanie Makabejcov proti gréckej ozbrojenej moci a na znovuzasvätenie židovského chrámu v Jeruzaleme pred vyše 2000 rokmi.
* Pripomína udalosť, keď víťazi v jeruzalemskom chráme znovu zapálili osemramenný svietnik - chanukiju. (Deviate rameno je pomocník a slúži na upevnenie sviečky šámesa, od ktorej sa zapaľujú ostatné). V zničenom chráme vtedy dávno Makabejci našli fľaštičku s olivovým olejom, ktorý by vystačil asi na jeden deň.
* Podľa tradície sa však stal zázrak a jednodňové množstvo oleja vydržalo svietiť celých osem dní - čas potrebný na výrobu nového posvätného oleja podľa predpísanej technológie.
* Na pamiatku týchto udalostí zapaľujú v židovských domácnostiach i synagógach počas ôsmich dní každý večer jednu sviečku alebo lampu na chanukiji.
* Chanukové svetlo nielen osvetľuje noc, obdobie bez slnka, ale je aj symbolom nádeje v ťažkých časoch. Je to sviatok radosti a rodinnej pohody.
* K tradičným jedlám v židovských rodinách počas týchto sviatočných dní patria zemiakové placky a šišky.
* Najdôležitejším rituálom sviatku chanuka je zapaľovanie obrovského chanukového svietnika pri Západnej stene v Jeruzaleme.
* Podľa židovského kalendára, ktorý je lunárno-solárny, sa chanuka začína 25. kisleva, čo v občianskom kalendári na rok 2010 pripadá na 1. decembra. Sú roky, keď je to začiatok, inokedy koniec decembra. Aj keď dátum začiatku sviatku niekedy pripadá na kresťanské Vianoce, nie je medzi nimi žiadna náboženská súvislosť, sú to rôzne sviatky dvoch náboženstiev.
