Zrejme išlo o mamu a dcéru. Staršia žena mladšej dohovárala niečo v tom zmysle, že jej lekár určite nie je dobrý a mala by si nájsť lepšieho. Také typické pre Izrael.
Lekári nie sú dosť dobrí, učitelia dosť múdri, úradníci dosť ochotní pripustiť netradičné riešenie, dopravní policajti sú zase príliš neoblomní a sudcovia sakramentsky prísni.
Keď som sa sem prisťahovala, išlo ma z toho poraziť. Nikto nebol dobrý.
Začalo sa to hneď v našom byte. Moja rodina, susedia, známi, každý za každých okolností musel spomenúť, že chlapík, čo nám zapájal práčku, ju nezapojil dobre, opravár umývačky sa príliš nesnažil a ten, čo nám opravil zaseknuté rolety, narobil viac škody ako úžitku.
Pritom všetko perfektne fungovalo.
Vrcholom bol môj pobyt v pôrodnici. Nestačilo, že pri pôrode bola najlepšia anestéziologička nemocnice (zhodou okolností nám prenajímala ten byt, v ktorom sa tak „nedarilo“ remeselníkom) a pôrodníkom bol primár.
Zvrzali to, ako povedal môj svokor, lebo po úplne bezproblémovom cisárskom reze ma teda „úplne nečakane“ bolelo brucho.
A dodal, že som si mala vybrať iného pôrodníka. Aj izbu som si mala pýtať lepšiu. Tu len podotknem, že som bola na izbe sama, hoci iné rodičky sa tlačili v izbách po piatich a intimitu im zabezpečoval akurát tak tenučký záves.
Veľmi mi to liezlo na nervy. Môj muž mi povedal, že je to preto, že ľudia z bývalých komunistických krajín nezvyknú reptať a že sú radi, že aspoň niečo funguje, tak ani nerozmýšľajú, že by to mohlo byť aj lepšie. Možno.
Z Izraelčanov mám však niekedy pocit, že tlačia na pílu, aj keď sa už vôbec nedá. Chcú všetko také dobré, až to niekedy vypáli úplne opačne.
