Novinári a fotografi z celého sveta sa na budúci piatok zídu v nórskom Osle tak, ako to robia každý december už 109 rokov. Zakaždým je ich cieľom hovoriť s človekom, ktorý dostane najprestížnejšiu cenu na svete - Nobelovu cenu mieru.
No tentoraz vyjdú takmer s istotou naprázdno. Stolička pre oceneného Číňana Liou Siao-poa zostane na pódiu prázdna. Naposledy si laureát neprišiel po cenu v roku 1936. Bol ním novinár a pacifista Carl von Ossietzky. Nacistické Nemecko ho vtedy do Nórska nepustilo, no niekto v jeho mene aspoň mohol prevziať peňažnú cenu. Čína nepripustila ani takýto ústupok.
Smutný ceremoniál
„Prázdna stolička prehovorí veľmi jasne. Bude to historický a dojímavý ceremoniál," hovorí v telefonickom rozhovore so SME stály tajomník Nobelovho výboru Geir Lundestad. Neodovzdajú medailu, diplom ani finančnú cenu v hodnote 10 miliónov nórskych korún (asi 1,2 milióna eur), čo sa stane prvýkrát od roku 1936.
Čína nedovolila ocenenému disidentovi Liouvi ani nikomu z jeho rodiny do Osla na ceremoniál vycestovať. Tajomník výboru Lundestad povedal, že "sú pripravení zmeniť plány za pár minút, ak Lionova manželka príde". „No nevyzerá to pravdepodobne," dodáva.
Čína spravila všetko preto, aby sa na ceremoniáli tento rok nezúčastnili ani reprezentanti ďalších krajín. Podľa Lundestada čínska ambasáda organizovala proti udeleniu Nobelovej ceny Číňanov žijúcich v Nórsku aj a nie je vylúčené, že v deň ceremoniálu budú v Osle protestovať. Ambasáda poslala dokonca listy veľvyslancom viacerých krajín v Osle a neskôr sa vyhrážala dôsledkami pre krajiny, ktoré sa na ceremoniáli zúčastnia.
Rusko, Kuba, Irak, Kazachstan, Maroko a samotná Čína pozvanie na ceremoniál odmietli. Pozvanie do termínu spred asi dvoch týždňov prijalo 36 krajín, medzi nimi Slovensko. Šestnásť krajín si požiadalo o odklad rozhodnutia. Kto z nich nakoniec príde, Nobelov výbor oznámi v utorok.
Laureátov ľudia zbožňujú
Riaditeľka Nobelovho mierového centra Bente Erichsenová, ktorá posledných päť rokov pripravovala výstavu o laureátovi Nobelovej ceny mieru, hovorí, že stretnúť ocenených pri vernisáži je veľká česť. „Väčšina ľudí ich zbožňuje," hovorí.
Tento rok však laureát výnimočne výstavu otvárať nebude, pretože je v čínskom väzení. Jej príprava bola preto mimoriadne náročná. Pre cenzúru Číny sa nevedeli spojiť s Lionom, ktorý si za mrežami odpykáva 11-ročný trest, ani s jeho rodinou. Mali problémy zohnať fotografie a videá a v informačnej centrále o telefónnych číslach v Číne im povedali, že majú zákaz dávať informácie číslam, ktoré volajú z Nórska.
Fotografie, ktoré doteraz neboli publikované a ktoré centrum poskytlo denníku SME, fotil ich spolupracovník v Číne. „Mnohí z našich spolupracovníkov, ktorí na výstavu prispeli, podstúpili veľké osobné riziko. Práve to však výstavu robí mimoriadne zaujímavou a silnou," hovorí pre SME Linda Netlandová, hovorkyňa Nobelovho mierového centra. Výstava o Liouovi pod názvom Nemám žiadnych nepriateľov sa začne deň po ceremoniáli.
Kontroverzné rozhodnutia
Medzi laureátmi Nobelovej ceny mieru sa dajú nájsť viaceré populárne osobnosti. Bol medzi nimi bojovník proti apartheidu v Južnej Afrike Nelson Mandela, zakladateľ poľského hnutia Solidarita Lech Walesa, duchovný vodca Tibetu dalajláma, Matka Tereza, sovietsky disident Andrej Sacharov, ale aj Lekári bez hraníc alebo Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu.
Nie je ťažké byť nominovaný na Nobelovu cenu mieru. Stačí na to jediný hlas napríklad od niektorého poslanca parlamentu alebo člena vlády, profesora politológie, histórie alebo práva, členov Nobelovho výboru alebo laureátov Nobelovej ceny.
Napríklad Václav Havel bol nominovaný už veľakrát. Ťažšie je cenu dostať. Podľa Nobelovej poslednej vôle má ísť tomu, kto v predchádzajúcom roku „najviac spravil pre blaho ľudstva". Zaslúžia si ju podľa nej hlavne tí, ktorí sa snažili o „bratstvo medzi národmi, zrušenie alebo zmenšenie armád a podporu mierových zhromaždení".
Nobelov výbor tvoria piati Nóri, ktorých nominuje nórsky parlament Storting na šesť rokov. Na začiatku bývali členmi aj predstavitelia vlády, čo však v roku 1937 zakázali. Výbor kritizovali veľakrát a často bol obviňovaný zo sledovania politických cieľov. Napríklad rozhodnutie z roku 1906 oceniť amerického prezidenta Theodora Roosevelta sa považuje za prostriedok, ako si nový štát Nórsko chcel spriateliť mocné Spojené štáty. Jedno z najkontroverznejších rozhodnutí bolo ocenenie amerického politika Henryho Kissingera a vietnamského politika Le Duc Hoa v roku 1973 počas vojny vo Vietname, ktorú ich krajiny viedli.
Na druhej strane ocenenia dalajlámu alebo protivojnového aktivistu Carla von Ossietzkeho v nacistickom Nemecku neboli v záujme nórskej vlády. Najväčšou chybou podľa tajomníka výboru Lundestada bolo, že neudelili cenu Mahátmovi Gándhímu a Európskej únii. „Podstatné však je, že veľkých chýb sme spravili veľmi málo," hovorí.
Bola za tým žena
Dojímavý príbeh lásky a dlhoročného priateľstva medzi Nobelom a rakúskou barónkou von Suttner.
Príbeh barónky Berthy von Suttner znie ako z operety. Pochádzala zo známej rodiny Kinských, narodila sa v Prahe, vyrastala vo Viedni, kde dostala vynikajúce vzdelanie. Jej otec bol poľným maršálom, matka väčšinu rodinného majetku prehrala v kartách a tak sa Bertha musela zamestnať ako guvernantka veľkopodnikateľa von Suttnera, kde sa zaľúbila do mladšieho syna Arthura.
Pre jeho rodinu to bol neprijateľný vzťah. Nielenže nebola dostatočne majetná, ale bola o sedem rokov staršia. Arthurova matka túžila pár oddeliť a poslala Berthu do Paríža, reagujúc tak na inzerát, v ktorom starší majetný muž hľadal sekretárku a hospodárku. Tým mužom bol Alfred Nobel, ktorého vzdelaná Bertha zjavne zaujala.
Mal jej vraj radiť, aby na Arthura zabudla. Keď však po dvoch týždňoch Nobel odišiel na čas naspäť do Švédska, Bertha utiekla z Paríža naspäť za Arthurom. Zaľúbený pár sa tajne zosobášil a strávil deväť rokov v exile na Kaukaze, kde prebiehala rusko-turecká vojna.
V roku 1887 sa Bertha von Suttner dostala v Paríži do kontaktu s mierovým hnutím a neskôr sa stala jeho prominentnou predstaviteľkou. V roku 1889 vydala román Die Waffen nieder! (Odložte zbrane!), ktorý vyvolal šok a postavil ju do čela medzinárodného mierového hnutia.
Kniha, v ktorej opisuje hrôzy vojny z pohľadu manželky vojaka, vyšla v 34 vydaniach. Bertha von Suttner navrhovala zabrániť vojnám vytvorením mierovej únie a medzinárodného súdneho dvora, ktorý mal riešiť nezhody medzi národmi.
Nobel a Bertha síce strávili spolu len dva týždne, zostali však v priateľskom kontakte do konca života. Napísali si veľa listov, z ktorých sa zachovali hlavne Berthine listy písané Nobelovi. Z nich je zrejmý aj Nobelov mierny skepticizmus voči jej snahám. „Možno moje fabriky prinesú mier skôr ako vaše kongresy," napísal jej. No finančne podporoval rôzne aktivity iniciované barónkou a nabádal ju, aby ho o nich informovala. Bertha zas preverovala, či mierových aktivistov podporuje z presvedčenia, alebo len z priateľstva k nej.
O potrebe zriadiť cenu za mier v listoch lobovala u Nobela ešte aj pár rokov po tom, čo návrh na zriadenie tejto ceny vložil do svojho testamentu, o čom zrejme netušila. Nobel svoj testament naposledy zmenil v roku 1893, upresnil v ňom miesto a spôsob udeľovania Nobelovej ceny za mier.
Nobel zjavne predpokladal, že prvú cenu za mier dostane práve Bertha. No barónka von Suttner sa ceny, ktorú prakticky iniciovala, dočkala až na šiestykrát - v roku 1905 ako prvá žena. Pri svojej akceptačnej reči nemohla celkom skryť horkosť zo sklamania. Zomrela v roku 1914, tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny, ktorej vypuknutia sa tak obávala.
O živote Nobela z pohľadu Berthy nakrútil režisér Harald Brovn v roku 1955 film No Greater Love (Osudová láska). V roku 2006 vyšla o nej kniha Brigitte Hamannovej Život pre mier. Tvár tejto známej rakúskej pacifistky bývala kedysi na tisícšilingovej bankovke, dnes ju nájdete na rakúskej verzii dvojeurovky.
Zuzana Uličianska
