Na jeho pohreb prišli príbuzní, predstavitelia mesta Ternopoľ, ľudia z ukrajinských umeleckých zväzov i politických strán. Niesli štátne zástavy i pravoslávne ikony a lúčili sa s vynikajúcim básnikom, ktorého srdce bilo aj pre Slovensko.
Jaroslav Pavuliak (30. 4. 1948 - 25. 11. 2010) bol v Sovietskom zväze od mladosti perzekvovaný. Paradoxne preto, že postavil v rodnej obci Nastasov pomník známemu ukrajinskému básnikovi Tarasovi H. Ševčenkovi. Sovietska tajná polícia (KGB) ho okamžite označila za ukrajinského nacionalistu, mladého básnika vyšetrovali, a keď ho nezlomili, vyhodili ho z univerzity.
„V Nastasive stojí Taras dodnes. Moja rodina však za tento výstrelok tvrdo zaplatila - KGB nám urobilo zo života peklo. Môj otec strávil dva mesiace v domácom väzení a mojich ukrajinských strýkov prepustili z práce. Veterinár strýko Bohdan z ustavičných stresov dostal porážku. Napriek tomu nik nepochyboval, že kauza Taras mala zmysel," uvádza na webovej stránke Jaroslavova staršia dcéra Mariana Grigoryantsová.
Mladého Pavuliaka zo strachu pred budúcnosťou v čase vyšetrovania opustila aj snúbenica. Život po boku štvanca nesľuboval nič dobré. Táto zrada zanechala v básnikovi stopy, v jeho tvorbe takmer nenájdete verše o láske k žene. Žiaľ, tajná polícia zhabala aj celú básnikovu ranú tvorbu a ani po otvorení archívov sa jeho básne nenašli. Jaroslav Pavuliak len vďaka svojmu talentu a liberálnejšiemu prostrediu napokon absolvoval, aj to diaľkovo, Literárny inštitút A. M. Gorkého v Moskve.
FOTO - www.pavulyak.com
U nás si ho našla ŠtB
Od roku 1979 žil na Slovensku skoro dvadsať rokov. Ako pracovník Slovenskej literárnej agentúry sa snažil prehĺbiť vzťahy medzi slovenskou a ukrajinskou modernou literatúrou. Žiaľ, KGB mu dýchalo na krk prostredníctvom našej Štátnej bezpečnosti (Štb) aj u nás. Po rozvode s prvou manželkou si ju ŠtB predvolalo a chcelo od nej vymyslené svedectvá o básnikovej akože plánovanej emigrácii do Kanady, kde sa mal pridať k odboju proti začleneniu Ukrajiny do ZSSR. Až keď vyšetrujúci dôstojník pochopil, že z nej žiadne krivé obvinenie nedostane, možno zo súcitu poznamenal, aby si rodina J. Pavuliaka dávala pozor, kto k nim chodieva na návštevy. Nie, básnik nebol naivný, poznal ľudí, ktorí ho obklopovali, odpustil im, aj keď niektoré mená zo zoznamov naozaj boleli.
Čo ho naozaj rozčúlilo do nepríčetnosti, bolo, že sa ako osoba sledovaná pod krycím názvom Saturn, dostal medzi mená prisluhovačov. Až na zásah jeho dcéry Mariany Grigoryants pracovníci Ústavu pamäti národa túto chybu napravili. Spis o jeho sledovaní sa však z Ústavu pamäti národa záhadne stratil.
Po revolúcii šiel kopať
Po nežnej revolúcii stratil zamestnanie medzi prvými. Bolo to logické, o tvorbu z krajín bývalého ZSSR zrazu nebol záujem. Básnik akoby sa stal znova disidentom. S lopatou v ruke kopal základy pre nové bratislavské budovy. Sám to so smiechom komentoval: „Napísal som poému Jama a teraz som sa ocitol na jej dne." V 90. rokoch to na Ukrajine vrelo. Vedenie národného hnutia Ruch potrebovalo pomoc. Básnik s takým vysokým morálnym kreditom nemohol stáť bokom. Rečnil na mítingoch a pomáhal, koľko mohol, aj materiálne. Okrem iného, keďže na Ukrajine stiahli z pultov belasé a žlté plátno (farby ukrajinskej zástavy), privážal ho zo Slovenska, aby z neho mohli ušiť zástavy. Po návrate na Ukrajinu sa stal riaditeľom Ternopoľského historicko-memoriálneho múzea politických väzňov.
Slovenská literárna obec pozná jeho verše v preklade Jozefa Urbana a Jaroslava Rezníka. Na Ukrajine knižne vydal zbierky Blúdiaca labuť (1993), Hroby na koňoch (1999) a Cesty domov (2009). Za poslednú zbierku ho v roku 2010 nominovali na Štátnu cenu T. H. Ševčenka.
Keď po niekoľkohodinových oficiálnych rozlúčkach v Ternopole niesli Jaroslava Pavuliaka v otvorenej truhle na pleciach po rodnej dedine, smútočný sprievod sa podľa pravoslávnych obyčajov zastavoval pri každej krížnej ceste. Ľudia sa modlili za dušu svojho básnika, za dušu človeka nepokojného, vášnivého, milujúceho svoju vlasť. Keď míňali sochu Tarasa H. Ševčenka, postavenú rukami zosnulého, zdvihli sa nad hlavy nielen štátne zástavy, ale aj banderovské vlajky. Zosnulý básnik sa stal symbolom.
Autor: Nataša Ďurinová
