Nápadný rozdiel od podobného protestu na Slovensku proti Ficovmu tlačovému zákonu je, že dnes majú s bielou prvou stranou vyjsť len dva týždenníky. Protest proti oveľa brutálnejším Orbánovým mediálnym zákonom, ktoré môžu znamenať koniec slobodných médií v krajine, maďarských novinárov nezjednotil ani tak, ako u nás. A ani nemohol.
Spomínané dva týždenníky Magyar Narancs a Élet és Irodalom sú nielen naj-prestížnejšie a najodvážnejšie maďarské periodiká, ale sú aj jednými z mála naozaj nezávislých novín, schopných kritizovať rovným dielom na všetky strany. Takzvané médiá blízke Fideszu (čo znamená úplne lokajské plnenie straníckych príkazov) obmedzovanie slobôd dokonca vítajú a obhajujú. Aj z vypočítavosti totiž vedia, že so svojou nudnou servilitou dokážu prežiť len vďaka výrazným vládnym dotáciám a umelému obmedzeniu konkurencie.
Okamžite po nástupe Fideszu k moci sa do tohto tábora zaradili aj takzvané verejnoprávne médiá. Spravodajské relácie Maďarskej televízie sú dnes zaujímavé len pre toho, kto chce študovať finesy politickej propagandy a manipulácie (treba však uznať, že to robí oveľa profesionálnejšie, než amatéri ficovskej STV).
A zvyšok médií vrátane veľkých komerčných televízií? Ten je zase jednoducho príliš ustrašený a namiesto odporu hľadá spôsoby, ako sa s všemocnou vládou dohodnúť a prežiť v podmienkach posúvajúcich sa pomaly k Bielorusku.
