„Môžem ísť do Iránu, ale už nebudem môcť z neho von," rozpráva iránsky dokumentarista MOHAMMAD REZA KAZEMI. Jeho kolegovia sa vrátili a skončili vo väzení. Režim si pohneval dokumentom Smrť ukameňovaním. Venuje sa v ňom brutálnym popravám, ktoré sú v Iráne stále aktuálne.
Donedávna hrozila smrť ukameňovaním Iránke Aštianiovej. Prečo je takýto stredoveký trest stále používaný v Iráne?
„Je to v zákone, a každý sudca ho môže použiť, kým sa nezmení. A vyzerá, že sa to tak skoro nestane, pretože moc klerikov je obrovská. Komukoľvek, kto sa to pokúša zmeniť, odkazujú, že chce zmeniť boží zákon."
Sledujete Aštianiovej prípad?
„Aštianiová je stále v nebezpečenstve, hoci si myslím, že ani podľa zákona by nemala byť ukameňovaná. Jej manžel je už mŕtvy a sudca tvrdí, že mala vzťah s niekým iným dlho predtým. Myslím, že ju vystavili tlaku a prinútili vypovedať v jej neprospech. Aj v mojom dokumente v meste Mašhad bol ukameňovaný pár milencov, pretože podľa sudcu mali pred desiatimi rokmi vzťah. Lenže aj podľa iránskeho práva sa ťažko dokazuje, či mal niekto sex s niekým mimo manželstva. Potrebujete štyroch svedkov alebo viacero priznaní. A to nedostanete väčšinou inak, ako prinútením."
Aký má vôbec brutálny trest ukameňovaním zmysel? Odohráva sa v utajení, zúčastňujú sa na ňom len tí, čo zabijú odsúdených hádzaním kameňov. O propagande to teda nie je...
„Je tu zopár fundamentalistov, ktorí tvrdia, že je to trest od Boha vychádzajúci z islamu. Niektorí trvajú dokonca na tom, aby sa vykonával na verejnosti, ale nemôžu to presadiť, verejná mienka by to neakceptovala, ani doma, ani v zahraničí."
Ako to bolo na začiatku po islamskej revolúcii?
„V začiatkoch bolo verejné ukameňovanie bežné, neskôr ho zastavili a začali to robiť v utajení."
Vo vašom dokumente je aj videozáznam z jednej popravy. Nespomínate však z ktorej, vie sa, kedy a kde bola?
„Je to jediný prípad, keď z popravy uniklo video od niekoho z opozície. Stalo sa to pred rokmi, malo ísť o policajtov, ktorí boli pri niekoho znásilňovaní. Je to strašný trest, ktorý patrí do stredoveku, nie do dnešných čias."
Hovorí takýto trest niečo o súčasnom Iráne?
„Nie, preto to Teherán udržuje v tajnosti. Spoločnosť by to neprijala. Je to len zmýšľanie radikálnych klerikov, ktorí sa snažia vládnuť podľa stredovekých pravidiel."
Nemali ste v Iráne problém s natočením filmu? Rozprávali ste sa napríklad so ženami, ktoré boli odsúdené na ukameňovanie.
„Bolo to veľmi riskantné, preto sme väčšinu natáčali len v interiéroch. Celý čas sme sa báli polície, pretože sme nedostali povolenie. Na druhej strane sme dokumentovali niečo, čo chce vláda tajiť. Najnebezpečnejšie bolo natočiť miesto spomínanej popravy v Mašhade. Je to miesto, kde sa stal zločin."
Spôsob ukameňovania je vždy rovnaký, ako opisujete vo filme?
„Áno, je vždy rovnaký. A to ani nemôžete vidieť všetky detaily. Ten, kto ich videl, to nedostane z hlavy dlhé roky."
Síce nemôžete ísť do Iránu, ale ste optimista. Po protestoch po prezidentských voľbách prišli represie, prečo si myslíte, že sa to prelomí?
„Deje sa, čo nikdy nebolo. Ľudia už ovládajú mocenskú štruktúru v krajine, to, o čo sa doteraz nezaujímali. Režim slabne."
Drsná a dlhá smrť, ktorú je lepšie nevidieť
Poprava ukameňovaním sa začína zakopaním do jamy a končí hromadným hádzaním kameňov.
MAŠHAD, TEHERÁN. Sakineh Aštianiová (43) tomu trestu za neveru zrejme unikne. Zastalo sa jej priveľa svetových osobností. Novinári, ktorí o nej písali, boli potrestaní a príbuzní radšej ušli do azylu.
Nebyť tlaku, dopadla by asi ako mladý pár, ktorý pred pár rokmi popravili v iránskom meste Mašhad.
Ich príbeh opísal iránsky režisér Mohammad Reza Kazemi vo filme Smrť ukameňovaním, ktorý sa minulý týždeň premietal na festivale Jeden svet.
Kazemiho dokument je jednou z mála detailných výpovedí, ako prebieha trest ukameňovaním najmä za cudzoložstvo.
Na začiatku popravy odsúdených zabalia do rubáša, takže nevidia tých, čo na nich hádžu kamene. Skôr ako sa to stane, ich zakopú do hlinenej jamy. Mužov do polovice tela, ženy po krk.
Tí, čo riadia popravy, pokrikmi sfanatizujú ľudí, aby ich dostali do náboženskej extázy. Často ide o ľudí z Revolučných gárd.
V prípade z Mašhadu muž zomrel skôr, ako hodili prvý kameň, na infarkt, žena zažila dlhé a bolestivé umieranie. Oboch pochovali hneď na mieste popravy, príbuzní sa k ich telám nedostali.
Mirek Tóda
