Spolu s ďalšími rodičmi odvolávam kritiku radnice, školského odboru, lovca hadov aj civilnej obrany. Tam všade sme volali potom, čo sa po sídlisku rozšírila správa, že v škôlke sú nebezpečné plazy.
Boli to ťažké dni. Keď sme dieťa nechali v škôlke, chvíľu som obchádzala kríky, či tam náhodou tie hady nezbadám. Zobrala som si aj palicu, keby niečo. A nebola som sama. Hystéria rodičov vyprodukovala nápad, aby sme sa striedali na stráži. To neprešlo, lebo čo by asi povedali v robote.
Stáli sme pred dilemou, či dieťaťu o hadoch povedať, alebo nie. Vyplaší ju to? Čo ak sa, ako ju poznáme, bude pokúšať nájsť ich, aby im mohla priviazať nejakú ozdôbku okolo tela? A má nemocnica protilátky, keby, nedajbože, niečo?
Bolo to hrozné. A do toho tie emaily od rodičov s odkazmi na články o deťoch uhryznutých hadom a o tom, že nie všetky učiteľky v škôlke majú kurz prvej pomoci. Toto utrpenie trvalo asi týždeň. Medzitým pribúdalo detí, čo videli hady a aj učiteľka nám potvrdila, že niečo spozorovala.
Zo školskej správy nám vtipne odkázali, aby sme si do škôlky zaobstarali mačky, že hady zožerú. Lovec hadov neuspel a civilná obrana poslala referenta, ktorý do správy napísal, že by bolo dobré, keby z pozemku za škôlkou odstránili stavebný odpad, lebo v ňom môžu žiť aj ďalšie nebezpečné zvieratá.
A presne tento vzácny muž to celé vyriešil. Pár otcov sa tam išlo pozrieť a našli tam niekoľko gumených hadíc, ktoré „preliezali“ cez pletivo a pripomínali hady. Keď na ne zasvietilo slnko, vyzerali strašidelne, a keď zadul silnejší vietor „vlnili“ sa. To stačilo na to, aby sa v hlave nejakého malkáča zrodil had.
Stres je preč a ja konečne po piatich rokoch života v Izraeli viem číslo na civilnú obranu. A mám vizitku lovca hadov. Len neviem, čo urobíme s faktom, že tento týždeň si škôlkari s vytreštenými očami rozprávali, že pod kobercami v herni žije rodina tarantúl.
