Do politiky vchádzajú mladí ľudia väčšinou z entuziazmu. Ešte v nich nehlodajú myšlienky o pohodlnom, nenáročnom zárobku, o výhodách stať sa dobre plateným členom vlády alebo poslancom. Takisto si vtedy iste neuvedomujú, k akým kontaktom a možno aj majetkom môžu v takej pozícii prísť.
Politikmi sa stávajú hádam preto, že ich odjakživa zaujíma vývoj krajiny, kde sa narodili, že odjakživa sledujú televízne správy a čítajú noviny. Predstava, že „sa niečo dá urobiť aj pre seba“ príde až potom, keď sú „in“. Jedni sa potešia a prispôsobia, iní robia radšej prácu, za ktorú sú platení.
Čo sa teda musí stať, že mladý a možno aj perspektívny politik odchádza zo scény? Zatiaľ to tak vyzerá u Branislava Oravu (SDKÚ), Milana Ištvána (SDĽ) a z bratislavskej diaľky aj u Jozefa Božika (HZDS). Je to tak? Ako to vnímajú títo mladí muži?
Pripravil ROMAN KRPELAN
Milan Ištván: Budúcnosť vidím v treťom sektore
Dvadsaťsedemročný Milan Ištván je jedným z najviditeľnejších mladých poslancov. Do parlamentu prišiel v dvadsiatich troch ako pracant, nadšenec, v týchto dňoch sa s politikou ide rozlúčiť. V najbližších voľbách sa rozhodol nekandidovať.
„Pred niekoľkými mesiacmi som o tom ešte uvažoval, aj som sa na to intenzívne pripravoval. Medzitým sa však situácia zmenila aj v mojom súkromí, aj v SDĽ. Tak, že som sa nad sebou zamyslel a rozhodol som sa. Kandidovať nebudem.“
Ištván si totiž myslí, že človek by mal odhadnúť, kedy sa treba stiahnuť, a chce ísť v tomto smere príkladom. „A chcem byť prioritne viac s manželkou a dcérou. Bolo mi nedávno obrazne takmer do plaču – po siedmich dňoch som prišiel domov a moja sedemmesačná dcéra Adriana sa ma zľakla ako cudzieho človeka. Tiež treba povedať, že Pavel Koncoš si budoval tím na kandidátke podľa svojich predstáv a ja som do neho nezapadol.“
Ištván je zároveň výnimkou fenoménu zázračného bohatnutia poslancov: „Majetok mi nijako výrazne nenarástol. Nemám vlastný byt ani auto. Bývame s rodinou v Rimavskej Sobote, v dome mojej svokry, auto, na ktorom jazdím, stále splácam. Je to červený Seat Leon, zobral som si na naň štandardný úver v banke. Nikto mi nedával ani na benzín, a tak som na to mesačne minul aj pätnásťtisíc korún.“
Do politiky vstúpil ako pätnásťročný, stal sa zakladajúcim členom Mladej demokratickej ľavice, ktorej šéfoval jeho dodnes najbližší kamarát, expolitik Braňo Ondruš: „Moji rodičia sa angažovali v odboroch a mne bol sympatický Peter Weiss i Pavol Kanis.“
Po skončení žurnalistiky sa spolupodieľal na kampani SDĽ a stal sa poslancom. O tom, čo sa z Migašovej a teraz Koncošovej strany stalo, hovorí: „V politickom živote sú aj krízové momenty a ten teraz ľavica prežíva.“
A ako to už pri týchto mladých politikoch býva, aj Ištvánova manželka Alexandra bola v klube ľavicovej mládeže: „Zoznamovali sme sa na niekoľkokrát. Ona ale sleduje politiku veľmi ležérne, nezačali sme sa priateliť práve pre tento záujem. V MDĽ bola skôr preto, že tam mala kamarátov.“
Teraz sa bude teda venovať najmä rodine a možno písať. V šuflíku má vraj napísanú vlastnú knihu, politický román, aj jednu poviedku z druhu science fiction. Napísal to však ešte v čase štúdia na vysokej škole.
Svoju profesionálnu budúcnosť už plánuje, rozhliada sa: „Najradšej by som pracoval na mieste korešpondujúcom so vzťahom s verejnosťou. Zaujíma ma aj práca v treťom sektore. Síce predpokladám, že môj príjem klesne, zároveň sa teším, že mi klesnú aj tie výdavky.“
Tomu, že sa SDĽ do parlamentu dostane, verí: „Aj keď to bude veľmi ťažké.“
Branislav Orava: Vrátim sa. Do riadiacej funkcie
Tridsaťročný Branislav Orava sa do vysokej politiky „prebicykloval“. Tak sa to aspoň hovorí. Aj jeho stranícky šéf Mikuláš Dzurinda kedysi zrejme zo žartu, alebo v rozčúlení, vyhlásil, že si svoju pozíciu v koalícii „vybicykloval“. Podobne ako šéf SDKÚ aj Orava bol členom kresťanských demokratov, Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska. Po svojej aktívnej účasti v predvolebnej cyklotúre okolo Slovenska sa stal poradcom premiéra pre bezpečnostnú politiku. Tentoraz mu však štart nevyšiel – zamotal sa do doteraz spochybňovaného tendra na výber mobilného operátora a potom sa stal v roku 1999 ako náhradník parlamentným poslancom.
„Dá sa povedať, že som sa prekrúžkoval hore,“ hovorí. A hneď oznamuje, že v týchto voľbách už kandidovať nebude. Nie je už ani šéfom SDKÚ za Žilinský kraj: „Po štyroch rokoch v NR SR vidím svoju budúcnosť skôr v riadiacej funkcii. Parlament vnímam ako inštitúciu, ktorá je tvorbou zákonov príliš teoretická. Ja som mladý človek, potrebujem manažérsku aktivitu.“ A ak sa do vysokej politiky vráti, chce sa venovať najmä bezpečnostným otázkam.
„Potrebujem sa po tých štyroch rokoch dovzdelávať, lebo ak chcem ešte pôsobiť v politike, vo verejnej funkcii, rád by som sa na to pripravil. Momentálne pôsobím vo funkcii koordinátora bezpečnostnej politiky SDKÚ, chcem ísť na stáž do Ameriky, pracujem na doktorandskej práci na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši.“
Živiť sa vraj bude prácou v nadácii, kde robil pred takmer závratnou politickou kariérou: „Určite mi v prvej fáze klesne príjem, ale možno ma to donúti vymyslieť niečo vo sfére podnikania. To, že by som opustil politiku nadobro, si však ešte v žiadnom prípade neviem predstaviť.“
Nateraz z nej odchádza údajne s bytom v Žiline a oktáviou na lízing. „A mám aj byt v Bratislave, ktorý som si vyženil.“ Podobne ako Božik aj on sa s manželkou zoznámil počas predvolebnej kampane. Nie je však političkou, ale novinárkou, a preto Orava tvrdí, že majú doma prísny zákaz baviť sa o politických problémoch: „Ale manželkina novinárska kariéra určite nie je dôvodom môjho rozhodnutia nekandidovať. Snažíme sa do vlastnej práce nezasahovať.“
Podľa Oravu je priateľstvo medzi politikmi často postavené na pragmatickej báze a veľa väzieb tam zaniklo aj veľa ľudí sa začalo nenávidieť: „Kamarátstva medzi politikmi sú často založené na vzájomnom prospechu. Je to podobné ako v podnikaní. Ťažko si tam nájdete priateľa na celý život.“
To, čo sa pošuškáva – že politikou utrpel aj jeho vzťah k premiérovi Dzurindovi – popiera: „Určite sme nemali konflikty, ktoré by nás vyradili z komunikácie a priateľských väzieb. V politike vzniknú vždy rozličné názory. Ale nikdy to nebolo tak, že by sa narušili naše vzťahy.“
A aj Orava svojej strane verí: „Že získa na jeseň od občanov viac než desať percent hlasov. A pri vhodnej volebnej kampani by sme mohli mať aj do pätnásť.“
Jozef Božik: Ja sa vrátim, možno ešte tento rok
Dvadsaťšesťročný expodpredseda HZDS Jozef Božik je od svojich osemnástich rokov plateným členom HZDS. Najskôr bol v mládežníckej organizácii tohto hnutia, od dovŕšenia plnoletosti riadnym členom. V roku 1994 zarábal šesťtisíc korún hrubého, čo považuje dnes za na tie časy krásny plat. Jeho závratná stranícka kariéra však dostáva trhliny – tento rok nebol na sneme za podpredsedu ani nominovaný, nepočíta sa s ním vraj ani na zvoliteľné miesto kandidátky do volieb. Ako sa možno dostať na výslnie po boku Mečiara a potom z neho skoro odísť?
„Treba vyhrať konkurz,“ hovorí Božik. V roku 1994 ho vyhral na pozíciu volebného manažéra strany a zároveň sa stal najmladším poslancom mestského zastupiteľstva v Partizánskom.
S Mečiarom sa prvýkrát stretol o tri roky neskôr, na sneme, o rok s ním už sedel za jedným stolom v predvolebnej kampani: „Bol to pre mňa veľký zážitok. Sedieť vedľa predsedu v sále, kde vás víta tritisíc ľudí.“
No a v roku 1998 sa stal opäť jedným z volebných manažérov kampane.
„Oproti predchádzajúcej, spred štyroch rokov, som si o niečo polepšil aj finančne. Mal som okolo deväťtisíc korún, so šesťstokorunovou odmenou za mestského poslanca.“
Dnes je už len členom republikového predstavenstva HZDS. Pritom nechýbalo veľa a jeho meno mohlo byť spájané skôr s KDH.
„O politiku som sa zaujímal od roku 1990. Sympatie ku KDH som mal preto, že som veriaci človek. Ale čakal som, že KDH bude viac národné. Zlom nastal vtedy, keď toto hnutie nehlasovalo za zvrchovanosť a za slovenskú ústavu.“
On považuje reči o tom, že nemusí byť na zvoliteľnom mieste kandidátky HZDS, za šumy: „V orgánoch som bol navrhnutý a mám podporu miestnych orgánov. Bude pre mňa česť byť tam na akomkoľvek mieste.“
Ak by sa však aj do parlamentu nedostal, v komunálnej politike chce zostať. A nie vraj pre „triviálne“ peniaze: „Momentálne zarábam vrátane odmien ako mestský poslanec, krajský poslanec, plus plat od HZDS okolo štrnásťtisíc korún.“ Okrem trojizbového bytu v Partizánskom vraj inak nemá nič, jazdí na služobnom straníckom vozidle, jeho manželka robí v súkromnej firme.
„Zoznámili sme sa počas minulej kampane. Ona bola dobrovoľníčkou volebného štábu v Trenčíne.“ O rok neskôr sa zobrali a dnes jej vraj občas lezie na nervy tým, že chce počas nedeľňajšieho obeda pozerať politické relácie. Koho budú obaja voliť, vie presne, čo bude voliť jeho ďalšia rodina, nie: „Máme aj ľavicových, aj radikálne pravicových príbuzných.“
Napriek tomu kedysi prvý muž pri predsedovi verí, že od voličov získajú cez tridsať percent. A potom vraj zostavia vládu a naplnia integračné ambície krajiny.
