Tento týždeň Izrael schvaľoval štátny rozpočet. Že vraj sme v kríze, a tak bude krízový, čo znamená, že sa škrtá, kde sa dá, a zvyšujú sa poplatky. Napriek tomu sa doň podarilo presadiť, že ženatí študenti náboženských škôl- ješív budú naďalej dostávať štipendiá.
Tie štipendiá, o ktorých Najvyšší súd povedal, že sú nezákonné, lebo obchádzajú princíp rovnosti. Iní študenti si totiž štipendiá musia zaslúžiť, nedostávajú ich automaticky. A mnohí z nich sú zadlžení až po uši, prípadne sa nezaobídu bez výdatnej pomoci rodičov.
Zástancovia štipendií pre študentov ješív hovoria, že väčšina z nich má už v čase štúdia niekoľko detí a že sú takí pohltení štúdiom, že si nemôžu privyrábať, ako napríklad medici, či budúci učitelia, alebo inžinieri. Už ani nehovorím, že väčšina z nich sa vyhne službe v armáde, čo je pre Izraelčanov tiež problém.
Navyše sa občania Izraela pýtajú, prečo sa podporuje len štúdium Tóry. Prečo nie sú zvýhodňovaní študenti, ktorí si v budúcnosti budú schopní sami zarobiť na živobytie, budú platiť dane a nebudú zaťažovať sociálny systém.
Sú horší ako chlapci z ješivy? Lebo nie sú nábožní?
Neprekvapuje, že tri štvrtiny Izraelčanov sú proti štipendiám pre študentov náboženských škôl. A že tento týždeň pred sídlom premiéra protestovali študenti sekulárnych univerzít. A ešte chvíľu budú.
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu totiž hovorí, že urobí všetko pre to, aby každého práceschopného Izraelčana povzbudil, aby pracoval. Napríklad aj tým, že skráti sociálne dávky a sprísni kritériá na ich priznávanie. To je v poriadku.
Problémom je, že to, čo vláda ušetrí, zasa minie na chlapcov z ješivy. Je to síce asi „len“ 20 miliónov eur, ale v kríze sa zídu aj tie.
