Pred 45 rokmi zmenil II. vatikánsky koncil postoj k iným náboženstvám.
„V našej ére, keď sa ľudské pokolenie čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Keďže má povinnosť pomáhať jednote a láske medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu.“
To sú prvé vety z deklarácie Nostra Aetate o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám, ktorú podpísal pápež Pavol VI. 28. októbra 1965. Práca na nej sa však začala už o päť rokov skôr.
Dlhá cesta k zmiereniu
Pavlov predchodca Ján XXIII. poveril ešte v roku 1960 kardinála Augustina Beu, aby pripravil osnovu deklarácie o postoji katolíckej cirkvi k židom. Dôvodom bolo, že koncil, ktorý pápež zvolal, sa mal niesť v duchu zmierenia nielen medzi kresťanmi, ale aj vo vzťahu k vyznávačom iných náboženstiev, najmä k židom, ktorí majú ku kresťanstvu najbližšie.
Koncom roku 1961 bola osnova deklarácie hotová. Krátky text sa však stal jedným z najchúlostivejších koncilových problémov. Ústredná prípravná komisia koncilu k osnove deklarácie nezaujala postoj, a preto ju účastníci koncilu nedostali na začiatku, ale až koncom roka 1963. O postoji k iným náboženstvám sa nakoniec debatovalo až koncom septembra 1964. K téme vystúpilo 34 účastníkov koncilu a niektorí z nich mali vážne námietky.
Po holokauste
Hoci sa deklarácia venovala aj moslimom, budhistom či hinduistom, najväčšiu časť tvoril postoj k židom. Niet sa čo čudovať. Dvetisícročný vzťah kresťanov k židom nebol idylický, ale skôr nepriateľský.
„Genéza násilného pokresťančovania Židov je dlhá, siaha až k časom cisára Konštantína. A len pred niekoľkými rokmi bol tento nežiaduci stav ukončený,“ napísal pred časom protestantský teológ Juraj Jordán Dovala.
„Počas nacistického besnenia v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia bolo otázkou života a smrti, či je niekto kresťan, alebo žid... Hitlerovské Nemecko nebralo ohľady na to, či je Žid pokrstený, alebo nie. Ale pokrstený Žid mal väčšie šance, že nebude svojim judaizmom nápadný, že ho teraz ostatní „spolubratia“ ochránia, ukryjú alebo poskytnú pomoc inou formou.“
Až skúsenosť s holokaustom primala teológov prehodnotiť vzťah k „starším bratom vo viere“. Nostra Aetate bola v tejto súvislosti asi najdôležitejším krokom. Podľa Dovalu bola snaha koncilu jasná – otupiť nepriateľstvo zo strany kresťanov, otvoriť cestu dialógu a porozumenia, dokonca sa pokúsiť nájsť potenciál vykúpenia v samotnom židovskom náboženstve.
Spoločné dedičstvo
Aj preto mohol nakoniec schválený dokument konštatovať, že „cirkev, ktorá zavrhuje akékoľvek prenasledovanie, nech ide o kohokoľvek, pretože má na pamäti spoločné dedičstvo s židmi a je vedená nie politickými pohnútkami, ale náboženskou evanjeliovou láskou, ľutuje nenávisti, prenasledovania a prejavov antisemitizmu, ktorými sa kedykoľvek a ktokoľvek obrátil proti židom“.
Vo vzťahu k príslušníkom iných náboženstiev deklarácia zase hovorí, že katolícka cirkev „nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou láskou hľadí na ich spôsoby správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“.
