MOSKVA, PRAHA. Amputované končatiny doktor Hassan Bajev nevyhadzoval. Ani ich nelikvidoval podľa noriem Európskej únie. Vždy, keď odrezal pacientovi nohu alebo ruku, odovzdal ju príbuzným. Tí ju so všetkou úctou pochovali tam, kde skôr či neskôr zakopali aj telo ich pôvodného majiteľa. Je to taký kaukazský zvyk.
Priateľovi dal vlastnú krv
Doktor Bajev zvyky ctil. Rovnako ako aj všetky ostatné zákony hôr, v ktorých sa tento talentovaný, pracovitý a statočný muž pred štyridsiatimi šiestimi rokmi narodil. Pamätám si ho z konca 90. rokov, keď operoval v rozbombardovanom hlavnom meste Čečenska Groznom, a aj v zakrvavených handrách, čo boli kedysi lekárskym plášťom, pôsobil noblesne.
A to ešte vtedy nemal elegantné okuliare s jemnými rámom, v ktorých prišiel do Prahy na Fórum 2000, konferenciu významných politikov, vedcov a zástupcov občianskej spoločnosti.
Pôvodne je chirurg Hassan Bajev zubár. V 90. rokoch sa mu začalo dariť, v Moskve dal sa na plastickú chirurgiu a čakal ho slušný finančný príjem. Keď sa začala rusko-čečenská vojna, zabuchol dvere na moskovskej ordinácii a odišiel domov. Po šiestich rokoch „zákopovej medicíny“ emigroval do Spojených štátov.
„Tam som sa štyri roky dával dokopy. Nespal som, triasli sa mi ruky... Spomínal som na svojich pacientov, ktorých som nemal možnosť pri operácii uspať a zbaviť ich šialených bolestí. Stále si hovorím, či som neurobil chybu, keď mi ich až toľko zomrelo.“
V júni 1996 mu domov v aute priviezli zraneného najlepšieho priateľa Vachu Isajeva. V rukách zvieral vlastné črevá.
Bajev mu dal vnútornosti späť do deravej brušnej dutiny a keď mu priateľ začal odchádzať, napichol vlastnú žilu a priamo ju spojil so žilou umierajúceho. Dal svoju krv (má skupiny 0 Rh+, takže môže darovať krv každému) a predĺžil mu tak život asi o dve hodiny.
Zmrzačené deti
Dnes operuje hlavne čečenské deti. Zadarmo. Či majú rázštep, uši na nesprávnom mieste, alebo vďaka prechádzke po mínovom poli o niečo menej končatín, ako je obvyklé.
V čečenskej populácii rastie počet ľudí, ktorí majú problémy s tlakom, ochoreli na cukrovku, rakovinu a tuberkulózu.
„V oblasti nemocnice v Rostove na Done je dnes 80 percent onkologických pacientov z Čečenska. To nikdy predtým nebolo,“ povedal Hassan. Na vine asi nie je postraumatický syndróm.
„Kto presne vie, aké zbrane sa počas vojny používali? Rázštep na zátylku dieťaťa, oči a uši na bokoch hlavy a ďalšie ťažké vrodené anomálie, ktoré teraz v Čečensku často dostávam na operačný stôl, boli predtým niečo úplne výnimočné. Podľa mojich záznamov má každé štvrté dieťa v Čečensku nejaký vrodený defekt.“
Nesúdil, liečil
Bajev zachraňoval životy rebelov, civilistov aj ruských vojakov. „Ja nie som kňaz. Vraždil si, to je tvoj problém. Nevraždil, ešte lepšie. Ja pre teba v oboch prípadoch urobím všetko, čo je v mojich silách,“ povedal vraj niekedy nahlas, niekedy v duchu.
Čečenskí radikáli ho za pomoc okupantom chceli popraviť. Zastreliť ho chceli aj ruskí vojaci. Ale tí, ktorým pomohol, sa za neho vždy prihovorili.
Šamil Basajev, pre Rusov terorista číslo 1, mal namiesto nohy roztrhanú handru a žiadny liek na tíšenie bolesti v krvi. Bajev mu amputoval nohu, do kýpťa vložil drenážne trubičky vyrobené z gumových rukavíc, kosti mu prerezal tesárskou pílou.
Tú noc v januári 2000, keď povstalci omylom vošli na mínové pole, Bajev 24 hodín neopustil operačnú sálu. Počas dvoch dní urobil 67 amputácií a sedem trepanácií lebky obyčajným tesárskym vrtákom.
Najväčší počet jeho pacientov však boli čečenskí civilisti. Predovšetkým oni boli dôvodom, prečo Bajev z Čečenska až do konca vojny neutiekol, napriek tomu, že denne unikal smrti doslova o vlások.
