VIEDEŇ.
Myšlienky buržoáznej revolúcie z Francúzska zasiahli Rakúsko na jar 1848. V roku 1867 sa stalo Uhorsko druhým rovnoprávnym členom v štátnom zväzku, ktorý mal spoločného panovníka. Vznikla Rakúsko-uhorská monarchia.
Zavraždenie rakúskeho následníka trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda v roku 1914 dalo podnet na vypuknutie prvej svetovej vojny. Rozpadom dualistickej monarchie vznikli viaceré národné nástupnícke štáty a zo zvyšku Rakúska republika.
Vtedajší spolkový kancelár Engelbert Dollfuss využil krízu parlamentu v roku 1933 a zaviedol autoritatívny stannoprávny štát.
Fašistické Nemecko anektovalo Rakúsko v roku 1938 a včlenilo ho do Veľkonemeckej ríše ako "Východnú marku". V roku 1943 vyhlásila moskovská deklarácia troch veľmocí (ZSSR, USA a Veľkej Británie) toto pričlenenie - Anschluss - za neplatné.
Dočasná vláda Karola Rennera vyhlásila nezávislosť Rakúska 27. apríla 1945. Po roku 1945 prevzala najvyššiu moc v krajine Spojenecká komisia pre Rakúsko, ktorá pôsobila až do roku 1955.
Po náročných rokovaniach s predstaviteľmi víťazných mocností dňa 15. mája 1955 podpísali vo Viedni na úrovni ministrov zahraničných vecí ZSSR, USA, Veľkej Británie, Francúzska a Rakúska Štátnu zmluvu o obnove nezávislého demokratického Rakúska. Predpokladom uzavretia tohto dokumentu bol záväzok Rakúska zachovať neutralitu a nevstúpiť do žiadneho vojenského bloku, na ktorom trvali predovšetkým Sovieti.
Rakúsky parlament 26. októbra 1955 schválil spolkový zákon o trvalej neutralite Rakúska. O desať rokov neskôr vyhlásili tento deň za štátny sviatok Rakúskej republiky.
Dňa 14. decembra 1955 prijali Rakúsko za člena OSN a od roku 1979 je Viedeň jedným z oficiálnych sídiel OSN. V júli 1989 v Bruseli požiadalo Rakúsko o členstvo v Európskom spoločenstve (v súčasnosti Európska únia). V roku 1994 rakúske obyvateľstvo v referende schválilo vstup Rakúska do Európskej únie, ktorej členom je od roku 1995.
