ateľ s indickými koreňmi KENAN MALIK.
Narodili ste sa v Indii, žijete v Británii. Cítite sa ako Brit?
„Som Brit, mám britský pas, žijem v Británii. Lenže identita závisí od kontextu. Napríklad moja identita je iná, keď sa rozprávam s vami, ako keď sa rozprávam s mojou dcérou. Moje politické názory sú inde ako napríklad moje korene. Sme komplexní ľudia a nemôžeme to destilovať do jednoduchej identity.“
Narodili ste sa do moslimskej rodiny?
„Môj otec bol moslim, mama hinduistka.“
Vy ste však ateista. Nebol to pre vás problém?
„Vôbec nie. Prvá generácia moslimov, ktorá prišla do Británie, síce bola nábožensky orientovaná, ale málokto z nich napríklad v piatok chodil do mešity, veľa z nich pilo alkohol. Moja druhá generácia bola hlavne sekulárna.
Nevnímali sme sa ako moslimovia, Indovia či sikhovia, skôr ako čierni. V 70. a 80. rokoch to v Británii nebola etnická, ale politická nálepka pre toho, kto nebol biely. Až pre tretiu generáciu začalo byť módne pozerať sa na vec z takej úzkej perspektívy.
Keď sa napríklad pozriete na väčšinu moslimskej komunity vo Francúzsku zo severnej Afriky, tá nie je nábožensky orientovaná.“
Vašu poslednú knihu začínate tým, ako v roku 1989 moslimovia po fatwe ajatolláha Chomejního pália Rushdieho knihy v Anglicku. Prekvapila vás vtedy ich reakcia?
„Do určitej miery áno. Rushdieho aféra bola spúšťačom. Témy, ktoré dnes dominujú politike ako terorizmus, islam, sloboda slova, multikulturalizmus, sa prejavili práve počas tejto aféry. Nezvyčajné bolo, že po prvý raz vyšlo veľa mladých, väčšinou sekulárnych moslimov, do ulíc, aby podporili náboženskú kampaň.
Dnes vnímame moslimov ako veľmi nábožných, to však nebol prípad v 70. a 80. rokoch v Británii. Sám som vyrástol v sekulárnom prostredí, nikdy sme sa nevnímali ako moslimovia. Vtedy boli za radikálov považovaní militantní ľavicoví sekularisti, ktorí odmietajú vieru a náboženstvo. To sa zmenilo. Radikál je dnes fundamentálne veriaci.“
Prečo vtedy vyšli do ulíc sekulárni mladí ľudia?
„Nespokojnosť s ľavicou, ktorá si nevedela rady s rasizmom.
Británia bola pred 25 rokmi úplne iným miestom, ako je dnes. Rasistické útoky, vraždy, výbuchy aj bitie policajtmi boli veľmi časté. Začala sa presadzovať myšlienka, že rôzne skupiny budú najlepšie fungovať so svojimi vlastnými hodnotami, inštitúciami. Nazvalo sa to multikulturalizmus, ktorý sa vyvinul v 80. rokoch. Išlo o spôsob riešenia diverzity v spoločnosti.
Stavať sa k obyvateľom ako k členom jednotlivých etník a náboženských skupín radšej ako k jednotlivcom.“
Fatwa na Rushdieho mala podľa vás obrovský účinok na slobodu slova, prečo?
„Západní liberáli sa po nej začali na slobodu slova pozerať inak. V minulosti všetci vnímali slobodu slova ako dobro, ktoré by malo mať svoje limity. Začala sa debata, kde by mali byť narysované jej hranice.
Dnes sa pozeráme na slobodu slova ako na problematickú vec, pretože v pluralitnej spoločnosti, kde je množstvo názorov, sa nedá vyhnúť konfliktom. A preto by vraj mala byť sloboda slova regulovaná.
To je však zásadné nepochopenie, čo pluralitná spoločnosť je. V skutočnom svete sú konflikty nevyhnutné. A najlepšie je, ak prebiehajú otvorene a nie sú potlačené cez cenzúru v mene tolerancie.
Ak sa pozrieme na kampaň proti Rushdiemu, to, čo sa dnes považuje za útok na komunitu, bolo v skutočnosti debatou v samotnej komunite. V prípade Satanských veršov ani Rushdie, ani jeho kritici, nikto nerozprával za moslimskú komunitu. Každý reprezentoval iné trendy v moslimskej spoločnosti.
Rushdie prezentoval tú najprogresívnejšiu, sekulárnu vetvu, ktorá súperila s konzervativizmom, s lídrami mešít.
Čo sa však stalo? Západní liberáli si začali myslieť, že reakcia konzervatívnych islamistov reprezentuje skutočný autentický islam a ostatní nie. Skutočný moslim má byť ten, kto protestuje proti Satanským veršom či karikatúram v dánskych novinách. A zmenil sa pohľad na to, kto je moslim.“
Po Rushdiem sa o svoj život začali báť dánski karikaturisti, pretože nakreslili Mohameda. Je to pre moslima naozaj dôvod zabiť človeka?
„Keď boli dánske karikatúry prvýkrát zverejnené, novinári chceli získať reakcie od radikálnych moslimov. A nedostali žiadnu reakciu. Väčšina ich ani nevidela.
Malá skupina islamistov však zistila, že karikatúry môžu byť užitočnou zbraňou, ako sa presadiť so svojou agendou. Trvalo štyri mesiace, kým sa spustila hysterická kampaň, ktorá bola na začiatku len malou lokálnou kontroverziou. Existuje veľa prúdov v islame, ktoré boli šťastné za tie obrázky Mohameda.
Na Západe to vnímajú tak, že všetci moslimovia si myslia, že ide o rúhanie. Napríklad medzi šiitmi sú aj takí, čo to tak nevidia. Obrázky Mohameda nájdete v islamských textoch vo veľkých knižniciach v Európe aj vo viacerých mešitách.“
Teraz je v móde zakazovať burky, po Francúzsku či Belgicku to sľubuje aj Geert Wilders v Holandsku. Súhlasíte s tým?
„Som proti zákazu buriek z rovnakého dôvodu, ako som proti zákazu Satanských veršov či dánskych karikatúr.
Nie je povinnosťou štátu, aby hovoril, čo môžete písať, povedať či nosiť oblečené. Ak ľudia chcú nosiť burku, nech ju majú. Ak nie je kompatibilná s nejakou prácou, napríklad v polícii či medzi učiteľmi, je to racionálne. Ale zakázať ju na verejnosti absolútne, sa mi zdá neslobodné.“
Ako vnímate Wildersa, ktorý doma čelí súdu za urážku islamu? Na rozdiel od iných antiislamistov je prozápadný.
„Problém s ním nie je, že je prozápadný či proizraelský, ale že je úplne protiliberálny. Chce zakázať Korán v Holandsku. Na jednej strane sa tvári ako mučeník slobody slova, ale sám chce presadiť vlastnú cenzúru, zakázať mešity, zastaviť moslimskú imigráciu.“
Také názory sú dnes populárne, vo Švajčiarsku napríklad v referende prešiel zákaz výstavby mešít, radikálne strany sa dostávajú do parlamentov. Báť sa moslimov je teraz bežnou náladou Európanov?
„Ak sa pozriete na podporu ľudí ako Wildersa či Britskej národnej strany a v nedávnych voľbách aj Švédskych demokratov, zistíte, že ide o dva druhy podpory.
Na jednej strane tvrdí rasisti, ktorí podporujú tieto kampane, potom oveľa väčšia skupina, ktorá sa necíti bezpečne, a necíti podporu z inej väčšej strany. To sa však nemôže riešiť tak, že zoberieme práva iným či stopneme imigráciu len preto, že sú to moslimovia.“
Keď pred piatimi rokmi zaútočili na Londýn moslimovia, čo vyrástli v Británii v dobrých rodinách, mnohých to šokovalo. Znamená to, že multikulturalizmus, ako priznala aj kancelárka Merkelová, nefunguje?
„Ak hovoríme o multikulturalizme, mali by sme rozlíšiť dve veci. Prvá je rôznorodosť, diverzita, ktorá prišla s masovou imigráciou. Ja som jej zástanca.
Západné spoločnosti sú po masovej imigrácii oveľa lepším miestom, sú oveľa otvorenejšie, kozmopolitnejšie a plné života. Multikulturalizmus je vynálezom politikov. Chceli zmanažovať túto diverzitu tak, že jednotlivé etniká rozdelili do rôznych boxov.
K ľuďom sa stavajú podľa toho, ku ktorým boxom patria. Lenže to zlyhalo. Je veľmi zlé pristupovať podľa etnicity či viery viac ako podľa potrieb jednotlivcov.
Na diverzite je dobré to, že nám povoľuje vyjsť z našich boxov a vidieť aj iné životy, hodnoty. Multikulturalizmus naopak tento dialóg narúša.“
