Potom prišla Ruth zo škôlky a povedala, že dnes nejedla na desiatu šalát, lebo v ňom bolo málo paradajok a uhorku a kapustu nemá rada. A večer som si otvorila noviny a všade samé fotografie stánkov s paradajkami. K tomu titulky: „Čo sa stalo s paradajkami?“ alebo „Neobjednávajte si v reštaurácii paradajkovú omáčku!“
Skrátka, v Izraeli máme paradajkovú krízu.
Ceny tejto v izraelskej kuchyni prakticky nenahraditeľnej suroviny totiž vyleteli na niektorých miestach takmer na 20 šekelov (asi 4 eurá) za kilogram, hoci zvyčajne v tomto čase stoja päťkrát menej. Môže za to nezvyčajne dlhé a hlavne horúce leto.
Paradajková kríza už postihla reštaurácie, ktoré z ponuky stiahli alebo pekne predražili klasický izraelský šalát. Ten je bez paradajky ako ruské vajce bez vajca. Pružne zareagovali aj pizzerie a talianske reštaurácie. Chcete paradajkovú omáčku? Priplaťte si desať šekelov.
Paradajky riešia spotrebiteľské magazíny a ekonomické relácie s rovnakou vážnosťou ako to, že šéf izraelskej národnej banky sa stal najlepším guvernérom centrálnej banky na svete.
A nebol by to Blízky východ, keby sa do všetkého nezamiešala aj geopolitika. Nedostatkové paradajky chce Izrael doviezť z Turecka, s ktorým je na nože, a z Jordánska, s ktorým to síce také ostré nie je, ale od ideálu to má ďaleko. Ale biznis je biznis a paradajky sú paradajky.
A reči, ktoré moji známi viedli o bojkote Turecka, sú už preč ako tie paradajky. Na dovolenku do Turecka nepôjdu, ale na trhu sa tlačia pri jedinom stánku, čo predáva turecké paradajky. Za 7,80.
