SARAJEVO. Politické ambície bývalého srbského a juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča v boji o moc nemali hranice, povedal pre TASR bosniansky politik, bývalý minister zahraničných vecí a niekdajší člen predsedníctva krajiny Raif Dizdarevič.
Slobodana Miloševiča podľa neho formovali konzervatívne a nacionalistické ambície, ktoré existovali v Srbsku už v čase jeho nástupu k moci.
"Bol predstaviteľom síl, ktoré boli viac zamerané na minulosť než na prítomnosť a budúcnosť. Jeho ambície v boji o moc neboli nijako ohraničené. To sa naplno prejavilo aj pri vytváraní jeho autokratickej vlády," upozornil Dizdarevič.
Miloševič sa nezastavil pred ničím a na vlnách nacionalizmu, vytvárania nešťastného programu veľkého Srbska, došlo k spojeniu záujmov síl, ktorým prišla vhod jeho láska k moci, podotkol. "Na tom stála jeho sila," dodal.
"Na druhej strane, na neuskutočniteľnosti ambícií tejto politiky, ako aj na vojne proti Slovinsku, Chorvátsku a agresii proti Bosne a Hercegovine (BaH) táto politika skrachovala. Zanechala však za sebou strašné, hlboké rany, ktoré sa budú na teritóriu bývalej Juhoslávie, a osobitne u nás v BaH, ešte veľmi dlho liečiť," uviedol bosniansky politik.
"Mal som s Miloševičom osobné skúsenosti. Ako politik bol bezohľadný, nezastavil sa pred ničím. Zároveň bol veľmi šikovný v skrývaní svojich úmyslov, skrátka neúprimný partner. Keď sme spolu diskutovali, v rade otázok sme sa dohodli, ale neskôr som zistil, že hovorí jedno a robí druhé. Tak si počínal aj v medzinárodných vzťahoch. Plný sladkých rečí, poskytovania určitých nádejí, že zohrá takú alebo onakú úlohu, no v skutočnosti to bol politický podvod," vysvetlil.
Ako dodal, Miloševič v ňom zanechal dojem bezcitnej osoby a bezohľadného milovníka moci, ktorý nezniesol nikoho, kto mu prekážal, a už vôbec nikoho, kto mu vzdoroval. "Bol do veľkej miery zbavený emócií. Až som mal niekedy dojem, že to je nejaký politický robot. Preukázal veľkú bezcitnosť i voči vlastnému bratovi, ktorý sa dostal do zlej zdravotnej situácie," podotkol.
"Príčiny krvavého rozpadu Juhoslávie sú veľmi zložité, no nepovedal by som, že sa to začalo Titovou smrťou. Už predtým sme mali určité vnútorné problémy, ktoré sa prehlbovali. Boli sme si vedomí nevyhnutných zmien, ale meškali - a to bola najväčšia chyba. Keď v politickej realite chýbali potrebné opatrenia pre rozvoj, okamžite sa prejavil nacionalizmus, a to do takej miery, že sa stal hrobárom Juhoslávie," uviedol Dizdarevič.
Nacionalizmus môže podľa neho splodiť len nenávisť. "A nenávisť môže rozdúchať aj medzinárodný konflikt. Ten zachvátil územie celej bývalej Juhoslávie a najviac BaH, ktorá sa stala obeťou vonkajšej i vnútornej agresie. Vonkajšej, pravdaže, predovšetkým zo strany Srbska, ale v určitom okamihu aj zo strany Chorvátska," upozornil.
Chorvátsko i Srbsko išli podľa neho za svojím cieľom, budovali si svoje pozície v oblastiach BaH, kde žili ich národy, ktoré oklamali a využili v následných konfliktoch.
"Sotva sa tomu dalo uniknúť, ale zostáva otázka, či sa prostredníctvom nejakého kompromisu mohol zmierniť priebeh konfliktu a znížiť počet obetí a nešťastí. Keď sa hovorí o krvavom rozpade a konfliktoch na teritóriu Juhoslávie, najdrastickejší priebeh mali v BaH. Svoj diel viny majú aj medzinárodní aktéri, ktorí boli skôr pozorovateľmi a nevykonali nič pre to, aby sa takejto situácii zabránilo," vysvetlil.
"Koniec-koncov už v roku 1992 bolo jasné, akým smerom sa to uberá. Keby došlo k podobnej intervencii ako v roku 1995, všetko by sa bolo inak vyvinulo. OSN však v bývalej Juhoslávií úplne prehrala, pretože jej sily boli len pasívnymi pozorovateľmi toho, čo sa dialo. Takisto európske spoločenstvo svoju aktivitu limitovalo len na poskytovanie humanitárnej pomoci. Tým sa ukázalo ako úplne nespôsobilé a myslím si, že nespôsobilosť stále pokračuje," podotkol.
Srbsko sa podľa Dizdareviča už dlho nachádza na historickej križovatke. "V Srbsku dnes prežíva, a to veľmi aktívne, časť režimu Slobodana Miloševiča, ktorý je súčasťou aktuálnej moci. Na druhej strane existujú politici, ktorí sa pokúšajú meniť politiku a vzťahy v Srbsku. Z času na čas má navrch jedna tendencia, inokedy druhá. Ako keby ste sa pozerali na súboj dvoch zápasníkov raz získava body jeden, potom druhý. Myslím si, že pre Srbsko existuje len jedno východisko. Predovšetkým musí akceptovať realitu. Oslobodiť sa od ilúzií, že sa môže vrátiť niečo, čo je definitívne stratené. Pritom je však nutné posilňovať proeurópske tendencie," uviedol.
"Zdá sa mi, že proeurópska orientácia ešte v Srbsku definitívne nezvíťazila a že sa o ňu bude ešte roky viesť pravá vnútropolitická bitka. Vidno to na tom, že Nikoličova strana (Srbská pokroková strana, SNS), ktorá sa odštiepila od Šešelja, je dnes druhou najsilnejšou politickou stranou," dodal Dizdarevič.
V súvislosti s Kosovom dodal, že Srbsko by sa malo zbaviť ilúzií o možnom návrate niečoho, čo je stratené. Srbsko podľa neho nepovedalo všetko o tom, čo sa odohrávalo v Kosove a čo spôsobilo to, že je úplne oddelené od Srbska. Bola to predovšetkým dlhoročná protialbánska politika, odstránenie autonómie, fakticky policajný režim, so všetkým zlým, čo k tomu patrí, vrátane veľkého exodu, povedal Dizdarevič.
Vyhlásenie nezávislosti Kosova je podľa neho verifikáciou tohto stavu, ktorý trval veľa rokov. "Osobne si myslím, že v samotnom Kosove je dosť explozívna situácia vzhľadom na zaostalosť a neriešené sociálne problémy súvisiace s prebiehajúcou etapou zlodejského kapitalizmu. Sú tu rôzne tendencie, medzi ktorými sa prejavuje aj veľkoalbánska. Srbsko by si malo uvedomiť, čo definitívne stratilo, a prostredníctvom dialógu by malo mať záujem o postavenie Srbov, ktorí v Kosove zostali. Tí budú mať možnosť prežiť len vtedy, keď ich práva budú garantované vnútri Kosova, nie v prípade, že budú naďalej nástrojom politiky Belehradu," uzavrel.
