evanjelický pastor, ktorý založil Ústav pre dokumentáciu zločinov tajnej polície v bývalom východnom Nemecku, a ktorý bol v tomto roku horúcim kandidátom na prezidentské kreslo, si vo svojich 70 rokoch celý ten zhon okolo seba a pozornosť médií skôr užíva.
Stali ste sa jedným z hlavných aktérov poslednej vládnej krízy, keby...
„Ako to?“
...keby ste sa stali posledný júnový deň prezidentom, špekulovalo sa o tom, že by musela Angela Merkelová odísť. Pritom práve s ňou vás spája podobný osud. Bol ste farárom, ona dcéra farára, obaja ste vyrastali v NDR. Aký máte k sebe vzťah?
„Dobrý. Keď som na začiatku roka slávil svoje 70. narodeniny, prišla a mala veľkolepú reč, v ktorej ma veľmi chválila. Ani ja som o nej počas svojej kandidatúry nepovedal jediné negatívne slovo. A keby ma zvolili, mala by ešte politické možnosti. Bolo predčasné hovoriť o konci Merkelovej. Trebárs by to bol len začiatok novej koalície.“
Ako vidíte postkomunistickú stranu Die Linke? Je to demokratická strana?
„Snažia sa. Ale som veľmi kritický pri koalícii s touto stranou. Je v nej príliš veľa červených reakcionárov, čo neuznávajú fakty ani vlastnú vinu na minulosti. Hovoria, že chcú zmeniť systém. Nikde na svete však taký systém neexistuje. Nech povedia, čomu sa chcú priblížiť.“
Pýtame sa, pretože, keby vás pri voľbe prezidenta podporili poslanci Die Linke, postarali by ste sa vlastne s podporou svojich nepriateľov o pád vlády človeka, ktorého máte rád.
„Som známy protivník tejto strany. Niekoľko dní pred voľbou ma k sebe pozvali, aby som k nej prehovoril. Vyjasňovali sme si postoje. Ale aby som povedal, že sme možno tak úplne nežili v protiprávnom štáte, to sa nestalo. V prvom kole by stačilo, keby pre mňa hlasovala určitá časť ich poslancov. V treťom by však museli hlasovať všetci. Žeby niektorí z nich pre mňa hlasovali, to by mi neprekážalo. Ale keby celá tá banda, to by bol problém.“
Takže v prvom kole by ste sa stali prezidentom i s podporou svojich nepriateľov?
„Áno, pretože by som nevedel, koľko ich vlastne pre mňa hlasovalo. Nebolo by jasné, koľko hlasov prichádza od liberálov a koľko od kresťanských demokratov. Na konci to už bolo evidentné. To by bol problém.“
A prijali by ste úrad i po treťom kole?
„Musel by som, ale spôsobilo by mi to problémy medzi priateľmi zo starej opozície. Neprijatím úradu by som zasa celú voľbu znevážil. Som rád, že som pred toto rozhodnutie nebol postavený. Musíme si uvedomiť, že i Linke boli zvolení a reprezentujú isté množstvo ľudí, čo pre nich hlasovali. Aj ich hodnota je iná než za komunizmu.“
Prečo vlastne majú podľa vás Linke dnes takú veľkú podporu medzi ľuďmi?
„Sú tri hlavné dôvody. Na Východe stále žijú ľudia, ktorí sú ideologickými komunistami. Tých je málo, odhadom tak štyri percentá. Potom sú ľudia, ktorí nedozreli k slobode. Václav Havel to v roku 1989 vo svojej reči prirovnal k ľuďom, ktorí po dlhom čase vyšli z väzenia. Najprv sú radi a hovoria „vďaka Bohu“. Potom musia všetko sami organizovať. Obstarávať si jedlo, pracovať. A to ich nadmerne zaťažuje. Tento fenomén, typický pre spoločnosť prechádzajúcu zmenou, samozrejme, neprežívajú vedome. Tá časť „Wow“ je však rýchlo preč a prichádza časť „Bože, čo si počnem?“. V Linke alebo pri všetkých paternalistických stranách títo ľudia nachádzajú poriadok. Vidia konečne jasnú ideológiu. Nemecký psychoanalytik Erich Fromm tomu hovorí útek do ideológie. Títo ľudia nemajú nič spoločné s komunizmom, ale sú neistí, majú ťažkosti so slobodou. A volia potom populistické strany. A sú tu ešte protestní voliči. Ľudia, ktorí žijú na okraji spoločnosti, tiahnu k pravicovým radikálom alebo ľavicovým populistom.“
Linke však volí čoraz viac ľudí i na Západe.
„U tých je to zasa tým, že sociálni demokrati sa pod kancelárom Gerhardom Schröderom posunuli z ľavej časti spektra veľmi do stredu. Viacero ľudí potom na protest vystúpilo z SPD. Naľavo zostala len Linke, ktorej sa podarilo získať niektoré odbory, a tým sa prehupla medzi hranicu piatich percent.“
Ako vidíte budúcnosť postkomunistov?
„Ich hlavné ťažisko je na Východe a v budúcnosti bude ich vplyv menší a menší. Zostanú hnutia bojujúce proti kapitalizmu. Skupiny väčšinou mladých ľudí z bohatších vrstiev či z umeleckých kruhov vo veľkých mestách, študenti. Tých je však málo a s nimi strana časom neprekročí hranicu päť percent, potrebnú na vstup do parlamentu.“
Viete pochopiť Ostalgiu?
„Ono je to tak, že nie každý, kto je nostalgický, by chcel späť komunizmus. Väčšina ľudí nespomína politicky alebo nie predovšetkým politicky. Sú to úplne normálni ľudia a akotakí spomínajú predovšetkým na pozitívne pocity. Spomíname na svoju prvú lásku, na to, ako boli naše deti milé, keď mali osem, ale nie už, aké sme s nimi mali starosti, keď mali osemnásť. Nikto nechce spomínať na to, ako bol chorý a ako sa mu viedlo zle. Je prirodzené myslieť na pozitívne veci. Čo je však zlé, keď túto Ostalgiu niektorá politická strana využíva. V tom spočíva jej nebezpečnosť. Je to vlastnosť predovšetkým starých ľudí a objavovala sa i po vojne. Ľudia v kaviarňach hovorili: ,Ono však nebolo tak zle za toho Führera. Vystaval diaľnice, všetci mali prácu.' Tým sa po vojne upokojovali. Až o generáciu neskôr zažívali vinu. Myslel som, že je to nemecká vlastnosť, ale je všeobecne ľudská. Keď spomínam, nemalo by ma to bolieť. A keby sme si spomínali na všetko, museli by sme sa hanbiť. Prečo som nevystúpil, prečo som sa stal súdruhom, prečo som donášal. Cítili by sme vinu, ľútosť. Ostalgia nie je smútkom po komunizme.“
Založili ste takzvaný Gauckov ústav pre dokumentáciu zločinov komunizmu. Sám ste život odporcu režimu zažili. Prečítali ste vo faktoch niečo, čo vás predsa len šokovalo?
„Šokujúci bol ten rozmer absolútnej arogancie moci, ktorá bola úplne bez kontroly. Tá údajná vláda ľudu stála ďaleko od onoho pracujúceho ľudu a vynakladala neskutočné úsilie na svoj chod. Len tajných policajtov bolo trikrát viac než za Hitlera. Stasi mala vyše 90tisíc tajných na plný úväzok. Ale sú prípady, keď sa zľaknete, že niečo také bolo možné. Jeden zažila kolegyňa z prvého slobodného parlamentu Viera Wollenbergerová, ktorá sa až v roku 1991 z materiálov Stasi dozvedela, že na ňu donášal jej vlastný manžel a otec jej detí. On sám jej to ani dva roky po páde múru nedokázal povedať. Potom si pamätám na list, čo som našiel v archíve. Jeden muž zo Saska v ňom v 50. rokoch označuje tri alebo štyri osoby zo svojej dediny za nepriateľov ľudu. Požaduje pre nich väzenie, trest smrti a sám sa ponúka, že to vykoná. Ďalší prípad sa týkal mladej ženy, ktorú som ako farár poznal. Pôsobila ako kresťanka, zaujímala sa o ekológiu. Až neskôr som sa dozvedel, že bola členkou SED (komunistická strana, pozn. red.). Stasi ju naverbovala, aby prenikla do cirkvi. Chceli, aby opustila stranu, nechala sa pokrstiť a začala študovať teológiu. Všetko urobila pre to, len aby získala pozíciu v cirkvi.“
V pozitívnom zmysle slova ste toho asi veľa nečítali?
„Ale, áno. Žilo tu viacero neskutočne odvážnych ľudí. Jednu ženu nútili, aby podpísala spoluprácu, inak jej deti pošlú do detského domova. Nemôžete vedieť, či sa len vyhrážajú, alebo to naozaj urobia. A potom čítate, ako tá žena povie dôstojníkovi: ,Skúšajte na mne, čo chcete, ja nepodpíšem.' To musí človek len žasnúť nad jej silou.“
Od zjednotenia Nemecka uplynulo dvadsať rokov. Napriek tomu sú ľudia na Západe nahnevaní na tých na Východe, a tí na Východe závidia Západu. Za ako dlho sa zjednotia nielen štáty, ale i ľudia?
„Vnútornú jednotu, ako hovoria Nemci, dosiahneme najskôr za dvadsať rokov. Na každej strane akoby prešli iným tréningom na iný šport. Na Západe sa dostaneš hore, len keď budeš cieľavedomý a sebavedomý. Na Východe šli hore tí, ktorí boli pokorní a poslušní. Pokiaľ prejdete takým tréningom, odovzdáte ho i deťom. Keď to trvá dve a viac generácií, dostane sa to do podvedomia. ,My sme ľud,' kričali ľudia v roku 1989. To je ľahké povedať, ale ťažké je podľa toho žiť. Sme zajatcami vplyvu, pod ktorým sme dlhé roky žili. Je strašné, aký mocný a dlhý je tento tieň diktatúry. To je pre mňa najväčším problémom postkomunistickej spoločnosti.“
Autor: Lucie Suchá, MF DNES
