A to, že premiér nevedel o čom bude jeho minister zahraničia rečniť na Valnom zhromaždení OSN a že to bolo v úplnom rozpore s izraelskými vyjednávacími pozíciami na mierových rozhovoroch, je ešte v norme. Iné som chcela.
Minulý týždeň ma uchvátilo, keď prezident Šimon Peres ocenil v osobnom liste intelektuálnu hĺbku úvah vodcu kubánskej revolúcie Fidela Castra a premiér Benjamin Netanjahu zase nemal problém pomaly poďakovať Fidelovi za to, že chápe históriu utrpenia židovského národa. Pripomínam, že Kuba nemá s Izraelom diplomatické vzťahy a aj sám Castro priznal, že tak skoro asi ani nebudú.
Na izraelské pohladkanie ega starnúceho a ktovie či ešte spôsobilého revolucionára stačilo, že uznal právo Izraela na existenciu a kritizoval iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda za jeho výroky o tom, že holokaust nebol a keď aj bol, určite neprebiehal tak, ako sa všeobecne vie.
Zaiste od objímačiek a bozkávačiek s Jásirom Arafatom k uznaniu Izraela (aspoň v rozhovore, ak už nie oficiálne) prešiel Fidel dlhú cestu. Ale to ešte Izrael neoprávňuje k tomu, aby sa k Fidelovi správal ako ku štandardnému štátnikovi.
A ešte v liste charakterizovať Kubu ako Ostrov slobody. Lebo Kuba je ostrovom všetkého možného, len slobody nie.
Chápem, že Izrael veľa priateľov nemá a prebehlíctvo jedného z vodcov svetového proletariátu a podporovateľa palestínskeho ľudu, je vítanou správou. Ale asi by bolo treba čakať aj na skutky.
Fidel Castro reční rád a veľa a často, čo mu slina na jazyk prinesie. Navyše, nie je politikom, o ktorého priateľstvo by sa mal demokratický štát až tak nepokryte uchádzať. A neospravedlní to ani fakt, že Izrael je ostrovom v mori nepriateľov.
