Jej mŕtve telo našli až po niekoľkých dňoch. Takmer skončila v tej časti cintorína, kde pochovávajú bedárov. Keď však úrady prehliadali jej písomnosti, našli medaily, ktoré sa dávajú len veľkým hrdinom. Ženu, čo o sebe takmer nehovorila a po vojne akoby ani nežila, napokon tento týždeň pochovali so všetkými poctami.
Posielala správy odboju
Volali ju Rose. Ako britskú špiónku ju v roku 1944 poslali do Francúzska. Vyrastala v španielsko-anglickej rodine, kde sa hovorilo po francúzsky. Nearneovci vo Francúzsku aj načas žili. Eileen Nearneová (15. 3. 1921 - 17. 9. 2010) nemala prízvuk a tak bola vynikajúcou kandidátkou. Jej úlohou bolo otvoriť rádiové spojenie a posielať odkazy do Británie a z nej. Odkazy smerovali k francúzskemu odboju, oznamovali sa v nich sabotážne akcie a cez rádiové spojenie sa tiež hľadali ľudia, čo boli ochotní odboju finančne prispieť. Sieť, ktorej boli Eileen, jej brat a sestra súčasťou, sa tiež podieľala na plánoch na vylodení spojeneckých vojsk v Normandii v júni 1944.
FOTO - www.dailymail.co.uk
V júli 1944 ju napriek jej maximálnej opatrnosti dostalo gestapo. Poslali ju do Ravensbrücku, kde ju brutálne mučili. To, že ju nútili stáť nahú pred vyšetrovateľmi, nebolo nič. Zažila niekoľko ľadových kúpeľov, keď jej držali hlavu v studenej vode, až kým nestratila vedomie. Nič však neprezradila. Z Ravensbrücku ju poslali do pracovného tábora, kde spolu s inými ženami opravovala cesty. Zachránila ju jej perfektná francúzština. Gestapákov presvedčila, že je Francúzka, ktorá na žiadosť svojho šéfa posielala odkazy, ktorým vôbec nerozumela.
Z pracovného tábora sa jej spolu s dvoma ďalšími Francúzkami podarilo utiecť. Dostali sa k postupujúcim americkým jednotkám.
S poctami, ale bez cieľa
Američania Eileen nakrátko zadržali, lebo si mysleli, že bola kolaborantka s nacistami. Do Británie sa vrátila ako vojnová hrdinka. Dostala vysoké britské aj francúzske vyznamenanie, ale šťastná nebola.
Zvládala život na hrane, v totálnom nebezpečenstve. Paradoxne sa opustila, až keď bolo po všetkom. Mala psychické problémy, nikdy sa nevydala, nemala deti a keď jej takmer pred tridsiatimi rokmi zomrela sestra, položilo ju to. To sa stalo žene, ktorá po vojne povedala: „Najdôležitejšia je vôľa. Vôľa žiť. To je najdôležitejšie. Nesmiete sa nikdy opustiť. Vždy, keď sa zdalo, že koniec neprichádza, som verila v osud a mala som nádej. Keď sa topíte, vytlačíte zo seba všetko, aby ste plávali."
To, čo majstrovsky ovládala počas vojny, po vojne zabudla. Uzavrela sa do seba, nechcela komunikovať a nepridávali jej ani finančné problémy. Hoci bola hrdinkou, počas vojny ju mučili a trpela psychickými problémami, dostávala dôchodok, ktorý sa rovnal žobračenke.
Po vojne si urobila kurz na zdravotnú sestru, ale veľmi ju to nebavilo. Páčilo sa jej byť špiónkou, žiť v utajení, v strese, že vás odhalia, že vás najmenšie zaváhanie privedie na šibenicu.
„Bol to život v tieni, ale ja som sa na taký hodila. Mohla som byť tvrdá a držať tajomstvo. Mohla som byť osamelá. Mohla som byť nezávislá. Ale nenudila som sa. Tá práca sa mi páčila a po vojne mi chýbala."
Práca, ktorú tak milovala, sa pre ňu stala kliatbou. Z psychických problémov si pomáhala maľovaním. Historička, ktorá s ňou hovorila, povedala, že jej obrazy boli pochmúrne, plné zmätku a násilia.
Eileen zostávala po vojne v kontakte s ľuďmi z odboja, nových známych si nehľadala. O svojej minulosti nehovorila, najradšej debatovala so svojimi mačkami.
V jej zanedbanom byte našli poslednú vôľu. Žiadala, aby ju spálili a popol vysypali do mora. Pohreb jej zaplatil neznámy darca, ktorého dojal jej príbeh.
