PARÍŽ, BRATISLAVA. Od slávnych snímok vychudnutej ženy, ktorá vystupuje z lietadla v Bogote, modlí sa a plná emócií sa zvítava s mamou, deťmi a manželom, ubehli dva roky.
To, čo do tej šťastnej chvíle prežívala najslávnejšia rukojemníčka povstalcov z Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (FARC) Ingrid Betancourtová, opísala teraz vo svojej knihe Meme le silence a une fin (I ticho má svoj koniec), ktorú predstavili v utorok v Paríži.
Najťažší trest Na sedemsto stranách opisuje šesť a pol roka v tábore, ponižovanie, päť pokusov o útek, brutálnych dozorcov, sexuálne zneužívanie i komplikované vzťahy medzi zajatcami.
„Boli sme odsúdení k najťažšiemu zo všetkých trestov, pretože sme nevedeli, kedy sa skončí,“ píše sa v knihe, z ktorej citovali francúzske médiá. Betancourtová sa narodila v Kolumbii, ale nedokázala knihu napísať v reči únoscov. Preto písala po francúzsky. Dcéra diplomata v Paríži vyrastala a chodila do školy.
Betancourtová február 2002 - ako kandidátku na prezidentku ju uniesli povstalci z hnutia FARC, júl 2008 - kolumbijská armáda ju oslobodila spolu so 14 rukojemníkmi, získala titul Rytierka Čestnej légie a Woman of the Year 2008, hovorilo sa Nobelovej cene za mier.
„Už tak bolo ťažké znova prežiť roky zajatia, po španielsky by to bolo ešte ťažšie. Francúzština mi pomohla udržať si odstup, kontrolovať pocity,“ povedala pre denník Le Monde.
Život na slobode nevyšiel Ingrid Betancourtovej tak, ako si želala. Z hrdinky, ktorá dokázala prežiť utrpenie v džungli, je dnes rozporná osoba.
Návrat do politiky sa bývalej poslankyni a kandidátke na prezidentku nevydaril. Podľa júlového prieskumu má pre 80 percent Kolumbijčanov zlý imidž. Mnohých sklamala, keď od štátu žiadala viac ako päť miliónov eur odškodné a neprospel jej ani rozvod s manželom, ktorý bojoval za jej oslobodenie.
Nepodarilo sa jej urobiť veľa pre oslobodenie ďalších zajatcov a rozhádala sa aj s tými, čo s ňou v džungli prežili. Clara Rojasová, šéfka prezidentskej kampane, ktorú uniesli spolu s Betancourtovou a po znásilnení v džungli porodila syna, tvrdí, že v knihe sú „klamstvá a sprostosti“.
Video: Prílet skupiny zachránených rukojemníkov, v ktorej bola aj Betancourtová
Kritické pasáže Aj preto sú niektoré pasáže Betancourtovej knihy sebakritické. „Nebola som dosť citlivá, aby som pochopila ich zúfalstvo,“ napísala o spoluväzňoch, ktorí sa museli cítiť ešte osamelejšie, keď videli, že svet bojuje len za ňu. „Videla som sa ako symbol, ktorý využijú všetci. Nepochopila som, že každý potrebuje tvár,“ napísala.
Tak ako Natascha Kampuschová, ktorá nedávno napísala knihu o ôsmich rokoch zajatia v pivnici, z hrôz sa potrebovala vypísať aj Betancourtová. A rovnako ako rakúska obeť únosu, s ktorou sa v roku 2008 osobne stretla, verí, že jej kniha získa späť sympatie ľudí.
Ľudí, ktorí s obeťami trpeli, keď ich uniesli, oslavovali, keď ich oslobodili, ale po rokoch sa ich príbehov presýtili tak, že sú na obete prís-nejší, než na páchateľov.
