Beh, futbal, tenis. Mikuláš Dzurinda je ako veľký športovec spoločenským mužom. Ako maratónec však nemusí byť práve tímovým hráčom.
FOTO – TASR
Mikuláš Dzurinda bol podľa prieskumu Mediálneho informačného centra v roku 2000 označený za politika s najkultivovanejším jazykovým prejavom. Politológ Grigorij Mesežnikov vo štvrtok vyhlásil, že uňho pozoruje určitú podráždenosť. Premiér najskôr poslancom odkázal, že nevidí dôvod predstupovať pred nich s vládnym odpočtom, novinárov zase poobviňoval z neprofesionality.
Pochopiteľne, kultivovanosť správania na najvyššej úrovni a podráždenosť vo viac-menej domáckom prostredí nemožno spájať dokopy. Nakoniec, aj podráždenosť možno transformovať do prijateľnej podoby a súčasný premiér na rozdiel od českého kolegu Zemana ešte nikdy nikomu verejne nepovedal, že je „blbý hlupák“.
Či tak urobil neoficiálne, vám nik nepotvrdí. Napriek tomu sa hovorí, že napätá atmosféra panuje aj v Dzurindovom najbližšom okolí. Môže to byť pravda?
Piško a Lengyel:
Zaujíma sa o druhých, o ich názory
Tí, čo mali možnosť dostať sa do Dzurindovej bezprostrednej blízkosti, si ho minimálne na začiatku obľúbili. Dokáže byť vraj výborným spoločníkom, zábavným a vtipným. Keď sa v novoznikajúcej SDK vytvoril tím mladých ľudí, vedel sa doň podľa vtedajšieho hovorcu päťkoalície Lengyela „výborne začleniť“: „Bola s ním zábava, dalo sa s ním o všetkom zhovárať. O pracovných veciach, pochopiteľne, ale aj o obyčajných ľudských záležitostiach. Takmer všetci sme si vzájomne tykali.“
Rasťo Piško, ktorý prešiel Slovensko v predvolebnej kampani, zhodnotil Dzurindu ako človeka, ktorý: „Ani nie, že túži po moci, ale má vôľu ísť do nejakej funkcie a niesť zodpovednosť. U mnohých som videl iné – však nejako to dopadne. On mal v sebe nielen charizmu, ale aj presvedčovací talent a bolo vidieť, že sa učí za pochodu a je schopný pozitívneho vývoja.“
Okrem toho Piško oceňoval u šéfa SDK to, že sa zaujímal o druhých: „Pýtal sa na náš názor, na spôsob a dosah svojho vystupovania, zaujímal sa aj o človeka, s ktorým debatoval.“
Potvrdzuje to aj Lengyel, ktorý pridáva, že aj Dzurinda často rozprával o svojom súkromí, rodine, o tom, ako sa zoznámil s manželkou: „Iné ženy zväčša nehodnotil, to som robieval ja. (Smiech.) A on skonštatoval, že by som sa mal zaoberať inými vecami. Jemu sa páčila najmä jeho manželka.“
Názor Štefana Skrúcaného zaujímal Dzurindu napríklad aj po voľbách. Keď mu ako angažovaný občan a tiež bývalý dobrovoľný aktér mítingov SDK párkrát poslal esemesku typu „Čo to ten Slaný hovorí o možnej povolebnej spolupráci s HZDS?!“, premiér sa o záležitosti hneď informoval.
Rasťo Piško nám potvrdil, že premiér mu zase občas pošle esemesku z dovolenky, so srdečným pozdravom. A že za ten čas, čo je vo funkcii, sa možno päťkrát stretli: „Pýtal sa opäť na názor na konkrétne situácie.“ Na niečo nahnevaný bol však len dvakrát a o tom sa porozprávali, vzájomne si to vysvetlili.
Valko, Mikloško, Kaník:
Nepamätám sa?
Napriek tomu sa s niektorými inými pracovníkmi servisného tímu SDK a aj známymi prestal premiér po nástupe do funkcie stretávať. Mnoho mladých ľudí z SDK a potom SDKÚ odišlo. Či je pravda, že pre konflikty, zhodnocujú jedným slovom: „Nekomentujem.“
Aj Lengyel má pocit, že istá zmena nastala, že premiérovo okolie spred štyroch rokov sa až na pár výnimiek vymenilo. Podľa neho však veľa ľudí odišlo aj preto, že boli preťažení: „Jednoducho už nevládali. Viem aj, že niektorí boli znechutení, ale tak to v politike býva vždy. Je tam obrovský stres. A možno mali aj iné predstavy, ktoré nezodpovedali realite.“
Na tému Dzurinda sa odmieta baviť aj advokát Ernest Valko, ktorý SDK právne pomáhal, aj politik František Mikloško, ktorý bol „s Mikim“ v KDH, aj bývalý šéf FNM a predseda DS Ľudovít Kaník. Ten len konštatuje: „Ja sa už na problémy s Dzurindom nepamätám“.
Na výmeny názorov s Dzurindom si spomína len Lengyel: „Bolo ich medzi nami niekoľko. Vždy však boli pracovné, nikdy nie ľudské. A nevyhrával nik. Boli sme jedna : jedna.“ (Smiech.)
Momentálne nie sú v žiadnom kontakte, lebo stoja na opačnej strane profesijnej barikády – Lengyel sa stal šéfom spravodajskej televízie TA3.
„Ale aj preto, že nemáme čas. Spočiatku sme si telefonovali, posielali esemesky, dnes sa nekontaktujeme vôbec. Môžem však povedať, že pred tými dvoma rokmi bol veľmi vtipný. Bola s ním vždy príjemná nálada. Istý čas sme trávili spolu skutočne veľa času. Vo vládnych zariadeniach sme do noci hrávali stolný tenis, je v ňom výborný. Určite by bol skvelý v nejakej amatérskej súťaži. Jasné, že k stolnému tenisu neodmysliteľne patrí pivo a jedna borovička. Viac nie, lebo by som nedokázal odrážať jeho točené strely.“
Na začiatku Dzurindovho premiérovania sa špekulovalo, či nerieši prílišný stres nadmierou alkoholu. „V živote to tak neriešil,“ reaguje Lengyel. „Ak sme si už vypili, musel byť na to nejaký dôvod. Prišiel napríklad Miloš Zeman, tak sme si dali iks becheroviek alebo slovenské pivo. Ale riešiť stres alkoholom, na to nebol čas.“
Občas si dali poldeci aj s mladými ľuďmi na diskotéke: „Vlastne som s nikým nebol na toľkých diskotékach spoločne ako s Dzurindom. (Smiech.) Bola to súčasť stratégie kampane. Vždy sa tam s každým ochotne porozprával, každého, kto chcel, vytancoval.“
Jozef Paczelt, ktorý tú stratégiu vymyslel, tvrdí, že sa s premiérom napriek afére s pokusom o podplácanie novinárov rozišli dobre a asi dva roky sa ešte stretávali: „Tá kauza totiž patrila pod tlačový odbor, nie podo mňa. Teraz sa už nestretávame.“ Otázku, z akého dôvodu, zodpovedať nechce.
Satinský:
Dzurinda ako chránená rastlina
Krátko pred smrťou napísal Jaro Filip do týždenníka Domino fórum úvodník s názvom Keď zavolá premiér. Muzikant v ňom opisoval stretnutie, na ktoré ho premiér zavolal po Filipovom vyhlásení z konca roka 1999: „S Dzurindom som skončil.“ Písal tam, ako sa štyri hodiny zhovárali pri jednom teplom pive a káve. „Ja som si vypočul jeho, on mňa. Nič viac,“ napísal vtedy Filip.
Lengyel zhodnotil posun šéfa SDKÚ spred štyroch rokov takto: „Určite sa trochu zmenil. Napriek tomu, že stále chodí medzi ľudí, je možno teraz viac odtrhnutý od reality a má na očiach nasadené ružové okuliare. Pritom žijeme v dobe, keď nie je problém prístupu k informáciám. Každý, aj premiér, si musí urobiť názor sám za seba. Chybou je tu prílišný optimizmus. Optimizmus je síce dobrá vec, ale netreba niekedy vidieť veci lepšie ako ostatní. Mnohých ľudí to irituje. Treba si uvedomiť, že v čase kampane 1998 bolo všetko iné. Všetci chceli poraziť Mečiara. Potom nastala tvrdá realita.“
Iný Dzurindov známy sa o ňom odmietol zhovárať: „Nebudem verejne hovoriť. Hrany sa obrusujú, vzťahy vylepšujú. Je to tak – keď nastúpia do bavoráka, začnú sa blázniť, keď z neho vystupujú, normalizujú sa.“
Rasťo Piško sa napriek tomu domnieva, že predseda SDKÚ sa za štyri roky nezmenil: „Nemám ten pocit. Ani ľudsky, ani profesijne. Ani ma nesklamal. Vďaka nemu sa vytvoril ten lepší obraz Slovenska pred svetom, pred Európou a tomu bol v tých vnútrokoaličných ťahaniciach obetovať veľmi veľa. Myslím, že aj veľmi veľa obetoval. Nemal to jednoduché.“
Hovorca SDKÚ Sergej Michalič je presvedčený, že Dzurinda má viac vlastností skutočného lídra: „Charizmu pri kontakte s ľuďmi, intuíciu a výborné komunikačné schopnosti, ale aj výdrž a húževnatosť.“ Napriek tomu by nikdy nepovedal, že je kamarátom premiéra, ako sme kedysi uviedli: „Ak niekto pracuje pre predsedu vlády v jeho pozícii, nehodí sa verejne pretriasať osobné vzťahy a hodnotiť ich nuansy.“
Július Satinský to pred časom v rozhovore pre Domino fórum definoval takto: „Dzurinda by mal byť chránená rastlina, aby nám komunisti nevliezli späť balkónovými dverami.“ Nič mu nevyčíta, naopak, hlboko sa mu klania, že všetko zobral na seba. Vraj: „Ostatným sa dobre špiní, keď nie sú predsedovia.“
Vie si teda napríklad Rasťo Piško predstaviť, že by bol Dzurinda po voľbách opäť premiérom? „Nie. Alebo – predstaviť si to viem. Ale myslím si, že by to mal teraz vyskúšať niekto iný. Že tie štyri roky mu zatiaľ stačili. Ak sa nevzdá, tak v politike ešte určite niečo dokáže. Ale tentoraz by som to už prenechal niekomu inému. Kto sa na to viac trasie.“
