Už dva roky nevidela manžela. Už dva roky, od posledných volieb, musí iránska advokátka a nositeľka Nobelovej ceny za mier Širin Ebadiová žiť v exile v Británii. „Iránu môžem pomôcť, len keď tam nebudem,“ povedala v rozhovore.
Čo hovoríte na to, že Teherán odložil popravu Sakíne Aštíaníovej?
„Odložiť neznamená zrušiť. Kedykoľvek sa môže stať čokoľvek. Neverím ničomu, čo vláda hovorí. Než sa znovu otvorí proces a bude vedený za prítomnosti advokáta, otvorene, môže byť kedykoľvek ukameňovaná, a to napriek tomu, že Irán podpísal Chartu ľudských práv, ktorá zakazuje týranie.“
Čo vy, keby ste sa teraz vrátila domov, zatvorili by vás?
„Je to veľmi pravdepodobné, ale o to vôbec nejde. Problém by bol, že to vôbec nejde, že by som nemohla pokračovať v tom, čo robím. Takže musím zostať tam, kde Iránu môžem pomôcť.“
Emigranti sa za socializmu väčšinou nevyjadrovali, aby nepykali tí, ktorí zostali doma. Ako to, že vy hovoríte?
„V Iráne to nie je tak, odchádzajú len tí veľmi politicky aktívni, tí, ktorí otvorene hovoria. Veď môžete vidieť, koľko je demonštrácií za zmenu režimu, ktoré organizujú mimo Iránu.“
Čo vaša rodina?
„Svojho muža, svojich priateľov, svoju sestru, všetkých som nechala v Iráne a nie je to ľahké, ani samozrejmé. No keby som tam zostala, režim by mi nedovolil robiť moju prácu a nikto by ma vnútri nepočul, preto žijem mimo Iránu.
Vláda navyše vzala môjmu mužovi pas, takže nesmie vycestovať. Zatvorili ho a týrali. Zatvorili i moju sestru. Pritom ani jeden z nich nie je nijako politicky aktívni, zatvorili ich len kvôli mne. Vláda zhabala aj môj majetok. Jej cieľom je zastaviť ma v tom, čo robím.“
Vzali vám vraj i Nobelovu cenu.
„Nobelovu cenu i ďalšie ocenenie, ktoré som mala, som uložila do trezoru v banke, ale vláda i ten zhabala. Pod medzinárodným tlakom ho nakoniec vydala. Stále však má všetky moje veci a majetok vrátane bankového účtu.“
Ako udržiavate spojenie s blízkymi? Odpočúvajú ich?
„Cez internet a telefón, ale nie je to bezpečné. No nejako si poradíme.“
Cestujete po Európe, ako myslíte, že môžu Európska únia a Amerika pomôcť?
„Chápete, že nie je normálne, že zatvárajú advokátov, ako sa to stalo pred týždňom? Ľudia v Iráne sa od vlády vzďaľujú a tá sa začína báť, preto každý nátlak zvonku vníma citlivo.“
Ako sa pozná, že sa vláda bojí?
„Vláda organizuje verejné zhromaždenia, ale dbá na to, aby sa na nich nezúčastnil nikto z opozície. Sú schopní štyri dni vopred starostlivo strážiť dom nášho opozičného priateľa, aby na demonštráciu nešiel. To znamená, že sa vláda bojí. OdZápadu čakám, že sa nesústredí len na atómové zbrane, ale aj na ľudské práva.
Pri každom rokovaní musí hovoriť o prepúšťaní politických väzňov, o slobode a práve, pri rokovaní nech sú prítomní i zástupcovia študentov a odborárov.“
Únia už dialóg s Teheránom viedla, ale nič sa nezlepšilo.
„Zahraničné misie dosiaľ hovorili len s vládou, a to je hlavný dôvod, prečo sa zatiaľ v ľudských právach nepokročilo. Chceme, aby ste viedli dialóg, vítame ho, ale len keď viete, s kým hovoríte.“
Myslíte, že je úniu vo svete počuť?
„Keď nebude nikto protestovať, situácia sa zhorší. Pre nás je dôležitý každý protest, každá kampaň proti tomuto rozsudku, proti trestu smrti, telesným trestom vrátane amputácií, trestania detí.
Vláda je citlivá na medzinárodné kampane. Nesmieme zabudnúť, že na trest ukameňovaním čaká niekoľko ďalších ľudí! Skúste ich zachrániť všetkých.“
Tušíte, koľko ľudí režim popravil?
„Jediné informácie, ktoré máme, sú od nešťastných rodín. Vieme, že teraz je väznených asi osemsto politických väzňov, ale asi 4tisíc ďalších je dočasne prepustených na podmienku s ťažkými rozsudkami, aby už verejne nevystupovali, inak sa do väzenia vrátia.“
Čo navrhujete robiť okrem ekonomických sankcií?
„Žiadame ich zosilniť o politické sankcie. Aby nikto nehovoril so zástupcami vlády, súdneho aparátu, zamestnancami vnútra alebo šéfmi polície. Iránci nečakajú, že im demokraciu prinesú zvonku. Žiadajú len, aby nikto nepomáhal vláde tým, že s ňou bude uzatvárať zmluvy ako Nokia alebo Siemens.
Keď chcete predať syr, máte na to normy, tak prečo zrazu vlády hovoria, že nemôžu nič robiť, že nemôžu hovoriť do biznisu?“
Autor: Kateřina Koubová, MF DNES
