Keby som konala ako David Grossman, tak by som jeho knihy nečítala, nekupovala alebo ich zahrabala niekde v špajzi. Alebo by som ich rovno vyhodila. No to asi nie. Doma ma naučili, že desiata a knihy sa nevyhadzujú.
David Grossman spolu s ďalšími literátmi, akademikmi a výtvarníkmi podporuje rozhodnutie niekoľkých izraelských hercov nehrať v novootvorenom kultúrnom centre v Arieli. Ariel sa nachádza za takzvanou zelenou líniou, teda na území, ktoré podľa medzinárodného práva Izrael okupuje. Je to mesto s univerzitou, do ktorého sa stále sťahujú noví ľudia.
Podľa časti izraelských umelcov si ľudia v Arieli nezaslúžia uvidieť predstavenia popredných telavivských divadiel, lebo sú de facto okupanti. Nič na tom, že ide o divadlá podporované zo štátneho rozpočtu, do ktorého prispievajú aj obyvatelia Arielu. Ctených umelcov tiež asi nezaujíma, že v Arieli nežijú ľudia len z ideologických dôvodov. Je tam veľa nových imigrantov či mladých rodín, ktoré jednoducho nemajú na to, aby mohli slušne žiť v telavivskej bubline. Sú to rovnakí Izraelčania ako David Grossman a spol.
Tento protest by bol smiešny, keby nebol tak hlboko urážlivý. A hlúpy. Čo urobia divadelníci, ak do Tel Avivu prídu na predstavenie ľudia z osád? Vyhodia ich z divadla? Posadia ich na schodíky? Alebo Grossman zakáže predaj svojich kníh v osadách? Nechá ich vyhádzať z knižníc?
Nikomu neberiem právo na názor. Ale robiť politickú agitku za peniaze všetkých Izraelčanov sa mi nezdá kóšer. Ak chcú umelci protestovať proti okupácii, môžu to robiť po pracovnom čase alebo si založiť nezávislé divadlo a hrať tam, kde je to politicky korektné.
