Obe susedné krajiny uskutočnili jadrové skúšky v roku 1998, presný počet ich atómových hlavíc však nie je známy. Podľa viacerých analytikov je neznalosť o nukleárnej kapacite druhej strany destabilizujúcim faktorom. Analytici sa okrem toho zhodujú, že tieto zbrane ako prvý by pravdepodobnejšie použil Pakistan.
V prípade konvenčného konfliktu by totiž mala India zdrvujúcu prevahu nad Pakistanom. Jej armáda má totiž 1,26 milióna mužov, 738 bojových lietadiel, 27 lodí a 16 ponoriek. Pakistan má k dispozícii 620.000 vojakov, 353 lietadiel, osem lodí a desať ponoriek.
India má okrem toho silnejšiu ekonomiku a počet obyvateľstva takmer desaťkrát vyšší než Pakistan, čo by jej umožnilo mobilizovať viac mužov a dlhšie znášať vojnový stav. Jediným slabým miestom sú dobre vycvičené pakistanské jednotky.
Tieto čísla by mohli Islamabad donútiť k rozhodnutiu nasadiť jadrové zbrane v priebehu niekoľkých dní, v opačnom prípade by totiž riskoval získanie tejto výzbroje nepriateľom. Podľa analytikov sú však vyhliadky na eskaláciu až k nukleárnej úrovni stále "pritiahnuté za vlasy", keďže by išlo o príliš nákladné a krvavé riešenie.
Nasledujúce odhady jadrovej výzbroje oboch krajín uvádza londýnsky časopis Jane's Strategic Weapon:
INDIA:
- odhadovaný počet nukleárnych hlavíc: 100-150, z toho do 20 jadrových bômb môžu zhodiť lietadlá Jaguar alebo Mirage 2000, zvyšné nainštalované na rakety Agni alebo Prthví
- typy a dolety rakiet: Agni 1 (2500 km) Agni 2 (3000 km, vylepšená verzia do 3500 km) Prthví SS-150 (150 km) Prthví SS-250 (250 km)
PAKISTAN:
- 25-50 jadrových hlavíc, vrátane 20 bômb pre stíhačky F-16, zvyšné môžu niesť strely Šáhín alebo Ghauri
- typy a dolety rakiet:
Šáhín 1 (600 km)
Šáhín 2 (vo vývoji - do 2500 km)
Ghauri 1 (1500 km)
Ghauri 2 (2300 km)
