avidlo komentátorských gentlemanov (totiž že do mŕtvol sa nekope vrátane tých politických) to nedokáže zmeniť.
Možno to bude tým, že oná politická smrť nebola dôsledná. Ako vtipne ktosi skomentoval, Paroubek ešte nie je politicky mŕtvy, ale skôr neživý, teda čosi ako zombie. Komentuje svojich straníckych kolegov, píše na blog, čas od času sa objaví v televízii. A, samozrejme, je stále poslancom. Len naivný občan by si myslel, že to je práca na plný úväzok. Ako Paroubek často zdôrazňuje, nijako zvlášť ho to nezaťažuje, preto cestuje po svete, prípadne sa nudí doma. No a hlavne je otrávený a neuznaný.
Rovnaké pocity okolo seba šíri i Mirek Topolánek. Ten sa do politiky vrátiť nechce a ani ju veľmi nesleduje, lebo z toho, čo vidí, je mu jasné, že to vo vláde vzali do rúk ťarbáci. A aj dodal, že keby ODS viedol do volieb on, tak by strana voľby vyhrala. Taká úvaha si žiada poriadny kus odvahy!
Topolánkov nástupca Petr Nečas si to neberie osobne. Vo všeobecnosti povedal, že by i v Česku - tak ako vraj vo všetkých vyspelých krajinách - malo byť o štátnikov aj do budúcnosti postarané.
Dobrý nápad. Ono to však s „odkladaním“ expolitikov nebude také jednoduché. V tejto súvislosti si dovoľme upozorniť na iný rozhovor, ktorý tiež vyšiel minulý týždeň v českej tlači. Bol so šéfom najslávnejšej psychiatrickej liečebne v Bohniciach a mal titulok: „Máme nabité na prasknutie."
