Pred štyrmi rokmi sa z neho stal veľvyslanec, aby založil izraelskú ambasádu na Slovensku. Teraz sa vracia domov. ZEEV BOKER.
Dnes letíte späť do Izraela, tešíte sa domov?
„Vraciam sa so zmiešanými pocitmi. Teším sa na moju krajinu, najmä na rodinu a priateľov. Dcéra má zajtra svoj prvý deň v armáde, tak budem s ňou pri tom v Jeruzaleme. A za sebou nechám veľa emócií, priateľstiev na Slovensku, preto ten zvláštny pocit.“
Slovensko pre vás bolo prvým veľvyslaneckým postom. Aké to bolo?
„Hoci to bol môj prvý veľvyslanecký post, región som už veľmi dobre poznal. Slúžil som ešte v Československu. Preto som bol hrdý na to, že som mohol založiť misiu spolu s naším tímom, či už izraelským, alebo lokálnym na Slovensku.“
Cítime, že sme vo veľmi zvláštnej pozícii, obkolesení nie práve priateľskými susedmi. Musíme sa snažiť a nemáme veľa zdrojov, ak nerátame tie ľudské.
V Prahe ste pôsobili po novembrovej revolúcii, zmenila sa naša krajina veľmi?
„Je to úplne iné. Udialo sa veľa zmien, čo vidno už zvonku, keď sa pozeráte na budovy, ale hlavne ľudia sa mi zdajú veselší a otvorenejší.“
A čo sa týka vzťahu k židom? Nemali ste problém s antisemitizmom?
„Väčšinou som necítil antisemitizmus. Občas sa nejaké prejavy objavili, povedal by som, že to bolo v rámci normy, na tento región. Hovorí o tom aj dnešný prístup Slovákov k holokaustu a k tým, čo ho prežili. A v tom sa snažilo naše veľvyslanectvo urobiť veľa. Pomáhali nám aj slovenská vláda či parlament. Môžem povedať, že Slovensko patrí medzi krajiny, kde fenomén antisemitizmu nevyčnieva.“
Po holokauste tu takmer zmizla židovská komunita, už tu nežijú žiadni ortodoxní či chasidskí židia. Ako sa s tým dá vyrovnať?
„Povedal by som, že je to povinnosť Slovenska, ľudí, vlády, parlamentu, opozície, bez rozdielu, aby urobili všetko možné, aby tu židovská komunita mohla žiť a aby sa nezabudlo, aká čulá tu kedysi bola. Beží viacero zaujímavých projektov v starých synagógach a cintorínoch, ktoré by mali byť opravené. “
Narodili ste sa v kibuci, odkiaľ prišli vaši rodičia?
„Prišli z územia, ktoré bolo pred druhou svetovou vojnou považované za Poľsko. Moje originálne meno je Blizowski. Otec prišiel z územia dnešného Bieloruska, mama bola z Rivna na Ukrajine, ich rodinné príbehy sú súčasťou tragédie holokaustu. Mame sa ako šestnásťročnej podarilo zachrániť, keď ju poslali do Izraela, zvyšok jej rodiny, podobne ako otcovej, zahynul. Otec najskôr ušiel za ruské hranice a potom sa dostal do Palestíny, kde sa stal súčasťou podzemnej vojenskej organizácie Hagana. Tá ho poslala do Iránu a Iraku ako agenta s krytím, aby dostal tamojších židov do Izraela. Po vojne sa vrátil do Poľska, aby priviedol tých, čo prežili holokaust.“
Rozprával vám o tom?
„Povedal mi len časť príbehu, keď som mal Bar Micvu (židovský obrad dospelosti u chlapcov v trinástich rokoch, pozn. red.). To je ten syndróm, komplex druhej generácie, keď rodičia nie sú schopní veľmi prejavovať svoje emócie k svojim deťom.“
Ovplyvnil vás život v kibuci? Máte bližšie k ľavici?
„Nie je tajomstvo, že kibuc je prepojený na Labouristickú stranu. Prostredie vás určite ovplyvní, a nemusí to byť o politike. Napriek tomu, že v 60. či 70. rokoch žila v kibucoch len malá časť populácie Izraela, napríklad v elitných službách či v leteckých zložkách tvoria kibucníci viac ako polovicu. Nebol to vždy raj, napríklad keď strácate súkromie, ale celkovo mám na to veľmi dobré spomienky.“
Kedy ste si zmenili meno na Boker, čo po hebrejsky znamená ráno?
„V podstate som si nechal aj to staré, obe mám v preukaze. To druhé mi vybrala manželka po svadbe. Je to zvykom v rodinách, ktorých história siaha mimo Izraela.“
Izrael je len o niečo väčšia krajina ako Slovensko, patrí však medzi najkritizovanejšie krajiny sveta, je ťažké byť izraelským diplomatom?
„Áno, diplomatický front je stále v plnej pohotovosti, napríklad po nedávnom incidente na lodi Marmara (kde izraelské komando zabilo deviatich aktivistov), ktorý sme obhajovali. Určite to nie je ľahké, ale tu na Slovensku to rozhodne nie je taká výzva, akú zažívajú izraelskí diplomati napríklad vo Veľkej Británii. Verejná mienka o Izraeli je na Slovensku celkom vyrovnaná. Jednou z našich misií tu bolo vidieť Slovensko medzi našimi priateľmi, ako jednu z krajín, ktoré najviac chápu našu politiku. Som šťastný, že vo väčšine vecí cítime empatiu.“
České predsedníctvo Európskej únie sa počas operácie v Gaze postavilo za vás. Cítili ste podporu aj na Slovensku?
„Všeobecne vidíme, že tento región viac chápe, čo znamená bojovať proti terorizmu či šíreniu jadrových zbraní. Možno pre minulosť, zamatovú revolúciu. A naše ministerstvo zahraničných vecí považuje strednú Európu za veľmi dôležitý región.“
Na počet obyvateľov je Izrael lídrom v moderných technológiách, v celkovom meradle je tesne za Spojenými štátmi. Ako sa to podarilo?
„Je veľa dôvodov, jedným je napríklad to, že cítime, že sme vo veľmi zvláštnej pozícii, obkolesení nie práve priateľskými susedmi. Musíme investovať veľa do armády. Naša mládež musí slúžiť v armáde a niektorí si to môžu odkrútiť cez technológie. Musíme sa snažiť a nemáme veľa zdrojov, ak nerátame tie ľudské.“
Už viete, do akej jednotky nastúpi vaša dcéra?
„Medzi spravodajskú službu.“
Takže ide v stopách starého otca. Je to to najlepšie, kde sa mohla dostať?
„Povedal by som, že ide o veľmi zaujímavú službu. Môj syn tiež slúžil vo vojenskej tajnej službe, skončil v pásme Gazy.“
Spomenuli ste Gazu, je jej námorná blokáda naozaj nutná pre Izrael?
„Je to kľúčové pre izraelskú bezpečnosť. Cez more sa dá pašovať veľa ťažkých zbraní, ktorými potom ohrozuje Hamas asi milión obyvateľov na juhu Izraela. Aj preto sme museli zasiahnuť v Gaze pred vyše rokom.“
Irán financuje a vyzbrojuje Hizballáh a Hamas a vyhráža sa Izraelu. Dá sa zastaviť diplomatickým spôsobom?
„Dúfame v to, ale nedá sa to garantovať. Medzinárodné spoločenstvo vrátane Európskej únie sa o to snaží aj sankciami proti iránskej ekonomike či proti jeho predstaviteľom. Či to zastaví Irán, aby rýchlo nevyvinul atómovú bombu, to neviem.“
Keď ste prišli do Bratislavy, bolo krátko po vojne v Libanone, potom prišla Gaza, teraz sa hovorí, že Hizballáh znovu niečo chystá na juhu Libanonu. Hrozí nový konflikt?
„Hizballáh bol schopný strojnásobiť silu oproti vojne v roku 2006, pomohli mu Irán i Sýria. Majú tisícky rakiet, sofistikovanú sieť komunikácie. Z vojenského pohľadu sú pripravení na možný nový konflikt. Lenže teraz nie je v ich záujme začať novú vojenskú eskaláciu. Jednou z lekcií bolo, že za ňu zaplatil Libanon príliš veľkú cenu. Líder Nasralláh je veľký terorista, ale veľmi racionálny človek.“
