Pritom ide o chlapcov, ktorí sa ako môj syn narodili až po tom, čo Československo prestalo existovať.
Chápem to u strednej a staršej generácie, ktorá si názov nášho bývalého štátu zafixovala do hlavy a dodnes si ho mýli s Juhosláviou, ktorá však už tiež neexistuje. Ale ako to, že existenciu dvoch nových štátov odmietajú vziať na vedomie deti? Navyše v ére Googlu a Wikipedie? „Asi sme im ukradnutí,“ napadlo môjmu synovi.
Minulý týždeň bolestne pripomenul straty, ktoré nám rozdelenie štátu prinieslo. Áno, okrem Tatier, halušiek a druhej časti hymny sme prišli aj o Jánošíka, onoho ľudom milovaného a povesťami opradeného lúpežníka. Prečo práve minulý týždeň? Pretože ten bol v znamení pokusu o etablovanie jeho českého ekvivalentu. Premiéru mal totiž film Kajínek, nakrútený podľa príbehu usvedčeného a doživotne potrestaného vraha Jiřího Kajínka.
Tvorcovia filmu sa síce bránia tým, že z Kajínka nerobia hrdinu ani obeť zlej justície, ale oboje sa im veľmi dobre darí. Prieskumy ukazujú, že Kajínka časť verejnosti skutočne považuje za nevinného. Niektorí ho dokonca obdivujú. Či to bude práve film, ktorý začne legendu o Kajínkovi akoby nasledovníkovi „hôrneho chlapca“ z Terchovej, sa ešte len ukáže.
Samotného Kajínka na premiéru filmu nepustili. Zostal sedieť v base, zatiaľ čo na premiére museli niektorí hostia naopak stáť. Bolo ich totiž v sále o niekoľko desiatok viac než sedadiel. Usporiadatelia sa bránili tým, že tesne pred premiérou niekto ukradol zoznam hostí. Ale Kajínek to vraj nebol.
