Je to po židovsky? Či je to ľudské?

Krajín, ktorých jazyk tieto deti neovládajú, často tam ani nežili a prakticky nikoho tam nepoznajú? Je správne deportovať deti, čo hovoria po hebrejsky, chodia do izraelských škôl a poznajú len rozprávky vysielané na izraelských detských kanáloch?

Tak toto okrem stromu na libanonsko-izraelskej hranici rozoberali tento týždeň v Izraeli.

Mňa na tejto debate, ktorá sa mimochodom občas odohráva aj v európskych štátoch či v USA, zaujala jedna vec. Skloňovanie slova židovské. Je to „po židovsky“ správať sa takto k tým rozkošným malým Filipíncom či Afričanom, čo spievajú izraelskú hymnu s takým nadšením, až im žily na krku navierajú? Hovorili mimoriadne bývalí väzni koncentrákov aj ministri, čo proti rozhodnutiu vlády hlasovali.

A zase otázka z druhej strany: „Neohrozujú títo malí budhisti či kresťania židovský charakter Izraela?“ Tak vraveli tí, čo rozhodnutie schvaľujú.

Nuž, rozsúdiť je ich ťažko. Je jasné, že každá krajina sa snaží regulovať svoju demografickú situáciu. Je tiež zrejmé, že deportovať deti uškodí imidžu Izraela a že mnohé rodiny budú postavené pred možno najťažšie rozhodnutie svojho života. A že mnohé deti stratia šancu na lepší život.

Ale prečo do tejto debaty miešať, či je to po židovsky, alebo nie. Problém s takýmito deťmi majú takmer všade, kde je aspoň trochu lepšie ako v chudobných krajinách. A židovský charakter Izraela, ak už sa máme o ňom baviť, aj tak už dávno ohrozujú napríklad nežidovskí imigranti z bývalého Sovietskeho zväzu. A ďalšie menšiny. Ak už teda musíme trvať na tom, že Izrael má mať výlučne židovský charakter.

Možno by bolo dobré, keby sme sa, keď sa bavíme o týchto deťoch, pýtali na dve iné veci: Je to ľudské? A čo to urobí s demokratickým charakterom štátu Izrael?