BRATISLAVA. Hovorí sa tomu aj rok Afriky. V roku 1960 sa sedemnásť afrických štátov dočkalo svojej nezávislosti. Európske kolónie sa rozhodli stiahnuť a čierny kontinent si začal pomaly vládnuť sám.
V auguste si polstoročie slobody pripomenie deväť krajín. „Za tých 50 rokov sa mnohé sľuby naplnili, mnohé však Afrika premeškala,“ povedal azda najznámejší „Afričan“ americký prezident Barack Obama v utorok pri stretnutí so stovkou mladých afrických lídrov.
Rýchlokurz demokracie
Nakoľko sa kontinent za polstoročie slobody zmenil? Čo sa týka demokracie, Afrika za 50 rokov prešla rýchlokurzom. Na začiatku mnohí prezidenti svoju moc zneužívali. „Africké krajiny dlho trpeli 'syndrómom veľkého muža'. Vodcovia po nezávislosti sa odmietali vzdať moci v demokratických voľbách,“ hovorí Thomas Wheeler, analytik z Juhoafrického inštitútu pre medzinárodné vzťahy a bývalý veľvyslanec Južnej Afriky.
Odchodom tejto generácie sa to podľa neho zmenilo. Americká mimovládka Freedom House označuje za neslobodné 20 z 55 afrických krajín. Väčší pomer neslobody namerali v Ázii. Pri otázke, či si dokážu Afričania vládnuť, hovoria analytici, že závisí od jednotlivého štátu. Sú úspešné krajiny ako Ghana či Botswana, aj neúspešné ako Somálsko či Zimbabwe. V rebríčku nefunkčných štátov magazínu Foreign Policy figuruje v dvadsiatke 12 afrických krajín. 
„Treba si uvedomiť, že Afrika za 50 rokov zažila to, čo Európa za dvesto rokov. Za ten čas prešli priemyselnou revolúciou, zamestnávaním žien či pozemkovou reformou,“ vysvetľuje česká afrikanistka a bývalá diplomatka v Zimbabwe a Keni Marie Imbrová. Niektoré štáty určité vývojové stupne preskočili. „Napríklad v Angole, ktorá bola dlho kolóniou Portugalska, takmer nepoznali pevné linky. Prešli rovno k mobilom, tie teraz má každý, aj pastieri,“ vraví.
Pozrite sa na Kosovo
Za 50 rokov sa v Európe spomínali v súvislosti v Afrikou najmä mnohé krvavé etnické konflikty. Práve tu sa v posledných desaťročiach odohrali dve najväčšie genocídy – v Rwande či Dárfúre. „Keď som však bola v Keni, mnohí mi hovorili: čo nás máte čo poučovať, pozrite sa na Kosovo,“ hovorí Imbrová.
Mnohé etnické konflikty, ktoré v Afrike za 50 rokov prebehli, majú svoje korene v kolonializme. Európske veľmoci rozkrájali na kongrese v Berlíne v rokoch 1984 a 1985 1884 a 1885 Afriku ako koláč. „Európania nakreslili hranice na miestach, kde nikdy neboli. Bez ohľadu na existujúce kráľovstvá, geografiu či ľudí, ktorí tam žijú,“ povedal pre CNN britský historik Richard Dowden.
V týchto hraniciach potom vznikli aj nové štáty. „Ako dôsledok toho napríklad žije viac obyvateľov národu Tswana v Južnej Afrike ako v Botswane, ktorej názov znamená miesto, kde žijú ľudia Tswana,“ povedal Wheeler.
Hranice sa skoro nemenia
Na prvý pohľad paradoxne, no takéto hranice afrických krajín sa za polstoročie menili len minimálne. Africká únia trvala na tom, že hranice sú „posvätné“. Bola to tiež jedna z podmienok európskych koloniálnych veľmocí. „Afričania sami vedia, že jedna zmena hraníc by viedla k vojnám v každej druhej krajine,“ hovorí Imbrová. „To je aj dôvod, prečo málo krajín uznalo samostatné Kosovo,“ dodáva Wheeler. Podľa stránky kosovothanksyou.com tak urobilo desať krajín.
Jedna z mála zmien hraníc sa črtá v Sudáne. Tam bude na budúci rok referendum o oddelení južnej časti, ktorá je kresťanská, od moslimskej. „Rozdelenie Sudánu môže byť nebezpečné,“ hovorí Imbrová.
Ako bude Afrika vyzerať o ďalších 50 rokov? Podľa mnohých analytikov má kontinent veľký potenciál na rozvoj.
Afrika má obrovské nevyužité zásoby nerastných surovín. Práve o ne sa bijú nové veľmoci ako India či Čína.
Najmladší kontinent, kde 60 percent obyvateľov má v súčasnosti menej ako 25 rokov, by to mohol využiť. „Africké krajiny však musia múdro vládnuť a zabezpečiť, aby zdroje boli regulované v prospech krajiny a ich ľudí. V takom prípade sa Afrika v nasledujúcich 50 rokoch pohne výrazne dopredu,“ dodal bývalý juhoafrický veľvyslanec Wheeler.
Príklad úspešnej krajiny? Ghana
Štát na pobreží Atlantického oceánu sa dáva ako príklad africkej krajiny, ktorá v posledných rokoch zaznamenala veľký pokrok.
BRATISLAVA. O čiernych ovciach Afriky ako diktátorovi Robertovi Mugabeovi v Zimbabwe či rozvrátenom Somálsku, sa v médiách píše často. Menej sa vie o úspešných príbehoch. Krajín, ktoré dokazujú, že prechod od diktatúr a prevratov k fungujúcej demokracii je možný aj v krátkom období.
Jedným z najlepších príkladov je Ghana. Krajina ako prvá v subsaharskej Afrike získala v roku 1957 nezávislosť. Štát pri Atlantickom oceáne v strede kontinentu síce do 90. rokoch zažíval vojenské puče či autoritatívnu vládu. V súčasnosti však v ňom úspešne funguje demokracia.
Od roku 1992 sa v Ghane pri moci dvakrát pokojne a bez násilia vystriedali po slobodných voľbách jednotlivé strany. V prezidentských voľbách v roku 2009 vyhral opozičný kandidát len s malým náskokom. Vládna strana však uznala porážku.
„Ghana má tiež v súčasnosti slobodné médiá a nedávno objavila zásoby ropy, ktoré sa snaží využívať zodpovedne,“ pridáva dôvody, prečo označil za príklad úspešnej krajiny Ghanu Steven Gruzd, riaditeľ Juhoafrického inštitútu pre medzinárodné vzťahy.
K ďalším úspešným krajinám patrí Botswana s vysokým hospodárskym rastom či Senegal, ktorý aj napriek drvivej väčšine moslimov si dokázal v minulosti zvoliť kresťanského prezidenta.
Tomáš Vasilko
